Jedna žena vlastnila statok vo východnom Prusku. V posledných dňoch vojny jej muža zastrelili doma na dvore pred jej očami. So svojimi štyrmi synmi sa presťahovala do východného Nemecka na malú usadlosť.

Jeden syn utrpel počas žatvy smrteľný úraz. Druhý syn zomrel pri nehode na motorke. O rok neskôr sa tretí syn utopil. Posledný syn zomrel na zákernú chorobu. Sama sa nedokázala starať o všetok statok, preto odišla do Hessenska. Prišla nielen o všetok majetok, ale stratila aj všetkých blízkych.

Mladý muž, ktorému svoj príbeh rozprávala, uvažoval, ako túto ženu potešiť. Rozmýšľal, či pritom všetkom nestratila vieru v Boha. Skôr ako sa odhodlal niečo povedať, žena povedala: „Boh mi na tomto svete vzal všetok pozemský majetok. Boh mi vzal muža. Vzal mi aj štyroch synov. Nemám žiadnych príbuzných ani priateľov. Som úplne sama. Neviem, prečo to Boh urobil.“ Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: „Jedno však viem. V mojom živote Boh nikdy neurobil chybu. Mala som zbožných rodičov, ktorí ma vychovali vo viere v Ježiša. Boh je láska. Som o tom presvedčená a dodnes tomu verím… Naozaj neviem, prečo to Boh dopustil. Zrejme mi tým chce niečo povedať. Možno ma chce niečo naučiť. Možno do konca svojho života nepochopím tieto Božie cesty. Mám len jedno prianie – aby som sa so svojimi milými stretla pred Božím trónom. Nech mi Boh pomôže, aby som aj ja mohla byť medzi vykúpenými. Najprv však pôjdem k Ježišovi. Spýtam sa svojho Spasiteľa, na čo bolo dobré toto utrpenie. Jeho vysvetlenie zodpovie všetky moje otázky.“


Zdieľať: