Minulého leta sme prijali pozvanie do rodiny môjho bratranca, ktorý žije už roky v malej dedinke uprostred Moravského krasu. Okolie ich chalupy sa hádam ani nedá opísať slovami. Od skorého rána sme chodili na prechádzky a nemohli sa nasýtiť toľkej nádhery. Ale večer sme boli takí uťahaní, že sme sotva prepletali nohami. Hneď po večeri sme zamierili do postelí a tvrdo zaspali. Tak sa stalo, že sme zaspali príchod najväčšej búrky, akú si tam vraj domáci pamätajú. Prebudila nás až zima, mokré šindle, ktoré nám padali na hlavu a zavýjanie víchrice, ktorá do miestnosti vtrhla cez veľkú dieru v streche. Zachránili sme sa útekom do mlyna. Nakoniec všetko dobre dopadlo.

Ráno bratranec poznamenal: „To sa dalo čakať.“ Nechápali sme. Zahanbene priznal, že o dierach v streche vedel už dávno, ale keď bolo pekne, mal veľa inej práce a keď pršalo, tak ich nemohol opravovať.

Jeden môj priateľ s obľubou hovorí: „Čo máš urobiť dnes, odlož na zajtra a budeš mať dva dni voľna.“

Ako sa vám pozdáva takéto riešenie?


Zdieľať: