K misionárovi Hudsonovi Taylorovi pribehol akýsi muž. „Moja žena zomiera. Viem, že zomiera,“ nariekal. „Viem, že si Boží muž. Poď, prosím a pomodli sa za ňu.“

Hudson sa začudoval. Muž neprosil o lieky, ale o modlitbu. Ponáhľal sa za ním. Cestou sa predierali cez kopy odpadkov. Vedľa cesty posedávali ľudia, strkali do seba a zízali, kam tento divný muž ide. Nevideli často, žeby sa do ich teritória odvážil vkročiť slušne oblečený muž. Nasledujúc muža, Hudson strčil ruku do vrecka a ohmatal svoju poslednú mincu. Keby som tak mal tri menšie mince, rád by som dal tomuto mužovi tretinu z toho, čo mám, pomyslel si. Obišiel kopu odpadkov, zastal a pozrel, kam muž ukazuje. „Tam hore,“ povedal. „Moja žena je tam hore.“

Hudson sa vyštveral po železnom schodišti. V izbe bol neznesiteľný zápach. V kúte izby, na hromade handier, ležala žena. Okolo nej stálo päť bledých tváričiek, ktoré na ňu hľadeli. Vedľa jej nevládneho tela ležalo drobné bábätko. Hudson vedel, že žena pomaly zomiera. Pravdepodobne vykrvácala počas pôrodu.

„Modlite sa, modlite sa,“ žiadal muž, keď vchádzal za Hudsonom do izby.

Hudson odpratal od lôžka chorej noviny, aby si k nej mohol kľaknúť.

V izbe bolo ticho. Žena sa prebrala a znova opadla do bezvedomia. Hudson im chcel pred modlitbou povedať niečo povzbudzujúce. „Každý z nás sa potrebuje modliť s dôverou, že Boh odpovedá na modlitby. Boh je náš Otec a vyzýva nás, aby sme mu dôverovali aj vtedy, ak si myslíme, že naša situácia je bezvýchodisková. Boh chce, aby sme pozerali očami viery. Hovorí, že nás nikdy neopustí a nevzdá sa nás.“


Zdieľať: