Enoch nemal spoločenstvo s Bohom vo sne či vo vytržení, ale pri svojich každodenných povinnostiach. Nežil ako pustovník, neuzatváral sa pred ľuďmi. Na svete konal Božie dielo. Bol verným Božím služobníkom vo svojej rodine, pri styku s blížnymi, ako manžel a otec, či priateľ a občan…

Enoch bol muž bystrého rozumu a širokého rozhľadu. Boh ho poctil zvláštnymi znameniami. Bol jedným z najpokornejších ľudí. Aj keď žil v stálom spoločenstve s nebom, uvedomoval si Božiu majestátnosť a dokonalosť tak, ako nikto pred ním. Čím užšie bolo jeho spojenie s Bohom, tým viac si uvedomoval vlastnú slabosť a nedokonalosť… Modlitba mu bola dýchaním duše; žil akoby už bol v nebi.

Jeho súčasníci sa mu vysmievali, pretože netúžil po zlate, striebre či po nejakom svetskom majetku. Enochovo srdce túžilo po večných pokladoch… Každý deň túžil po tesnejšom spojení s Bohom, stále viac sa blížil k Bohu, až nakoniec si ho Boh vzal k sebe. Enoch stál na prahu večného sveta a len krok ho delil od večnej blaženosti. A teraz ako prvý spomedzi ľudí vošiel otvorenou bránou svätého mesta, aby tam ďalej chodil s Bohom, ako s ním chodil na zemi.


Zdieľať: