Leonard C. Lee spomína:

Keď som mal 19 rokov, pomáhal som susedovi pri sťahovaní do Alberty v Kanade. Zostal som s ním niekoľko týždňov. Jedného dňa som si povedal, že sa pozriem trochu ďalej na sever do Aljašky. Bol 1. február a husto snežilo. Šiel som na lyžiach po brehu potoka v domnienke, že idem smerom k rieke Liard. Myslel som si, že čoskoro budem v cieli. Spustila sa však poriadna snehová fujavica. Zúfalo som sa snažil pokračovať v ceste a prísť do cieľa skôr, než ma premôžu hlad a zima. Pomaly som však začal strácať nádej… Uvažoval som, či vôbec budem niekomu chýbať.

Náhle som začul hlas, ktorý mi povedal: „Odboč doľava!“ Obzrel som sa, ale nikoho som nevidel. A tak som šiel ďalej smerom na sever. Po chvíli som opäť počul hlas, ktorý veľmi dôrazne a naliehavo hovoril: „Odboč doľava!“ Nechcel som odísť od potoka a pustiť sa smerom doľava. Znamenalo by to ísť do hôr, kde vietor ešte viac burácal a priam sa zarezával do tela. Opäť som sa vydal smerom na sever.

Zrazu som mal zvláštny dojem, že utekám pred Bohom. Že sa vzpieram jeho vôli. Zdalo sa mi, akoby na mňa pôsobila nejaká neviditeľná sila. Zastavil som sa a chvíľu premýšľal. Pozrel som sa na kompas. Potom som sa otočil doľava a vykročil smerom k horám.


Zdieľať: