Ako chlapec som bol vášnivým rybárom. Každú voľnú chvíľu som strávil na brehu rieky s amatérsky vyrobenou udicou. Najšťastnejší som bol vtedy, keď ma môj strýko vzal so sebou. Chytával šťuky na neďalekej priehrade. Ich vypreparované hlavy boli parádnou ozdobou strýkovej izby. Teta tvrdila, že sa tej hávede bojí a odmietala z nich utierať prach. Ja som sa tváril ako pravý chlap, ale pravdupovediac, tie zubaté papule s vyvalenými očiskami na mňa nerobili dobrý dojem.

Keď som po prvý raz v živote držal v ruke skvelý úlovok, s tou nádhernou rybou som veľmi súcitil. Chcel som ju ušetriť bolesti pri odstraňovaní háčika, ale skôr, ako som sa stačil spamätať a uvedomiť si, čo sa deje, už som vrieskal a skákal na brehu. Tá nevďačná šťuka ma pohrýzla. Priskočil strýko a zbavil ma dravého útočníka. Ale ruka krvácala a dlho bolela. Od tohto zážitku som sa stal tichým prívržencom svojej tety a moja rybárska vášeň pomaly vychladla.

Tak to niekedy v živote býva. Ak si prečítate pár kapitol z knihy Skutky apoštolov, zistíte, koľko bolesti a útrap musel znášať apoštol Pavol. On sa však ničím nenechal odradiť a šiel odhodlane a vytrvalo vpred, pretože bol hlboko presvedčený o svojom poslaní.


Zdieľať: