Bol raz jeden muž, ktorého veľmi znepokojoval pohľad na vlastný tieň. Rozhodol sa, že mu musí utiecť. Vstal a rozbehol sa. Ale tieň ho neúnavne prenasledoval. Povedal si: „Musím bežať rýchlejšie!“ A tak bežal rýchlejšie. Bežal tak dlho, kým takmer mŕtvy nepadol na zem. Stačilo pritom urobiť niečo veľmi jednoduché. Keby vstúpil do tieňa stromu, zbavil by sa vlastného tieňa. A keby si tam sadol a oddýchol, nemusel už urobiť ani krok. Ale to mu nenapadlo.

Myšlienka sadnúť si do tieňa stromu alebo niečoho väčšieho než som ja mnohým ľuďom nenapadne. Radšej utekajú pred sebou samými. Človek, ktorý uteká pred vlastným tieňom, nikdy nenájde pokoj. Boh nás pozýva, aby sme sa skryli v skrýši jeho krídel (Ž 61,5). On je skalou, v ktorej tieni nájdeme pokoj. V bezpečí Božej lásky nás nebude prenasledovať strach.


Zdieľať: