Cestou do práce som sa zahľadela na chlapcov, ktorí stáli obďaleč. Vedela som, že väčšina z nich nemá domov. Niektorí možno utiekli, pretože doma boli zneužívaní a týraní. Iní utiekli pred nekonečnou biedou. Rozmýšľala som, či týmto chlapcom chýbajú mamy.

„Ahojte,“ pozdravila som ich s úsmevom. Dívali sa na mňa a čakali, čo bude nasledovať.

Vedela som, že mnohí sú závislí od drog alebo alkoholu. Bola som si istá, že všetci sú hladní. Potrebovali rodinu, alebo aspoň mamu, ktorá by sa o nich starala a ktorá by ich učila, čo je správne a čo nie. Boh vložil do môjho srdca túžbu spoznať týchto chlapcov a prejaviť im lásku. „Rada by som vás spoznala,“ povedala som im.

Chlapci váhali, ale nakoniec sa odvážili a prisadli si ku mne. Najprv som im povedala niečo o sebe. Potom som im začala rozprávať o tom, že Boh miluje každého z nich. Na ďalší pondelok som priniesla nejaké jedlo. Väčšina z nich žije z toho mála, čo si vyžobre alebo zo zvyškov, ktoré vyhadzujú z pekární.

Zabezpečiť pre chlapcov každý týždeň nejaké jedlo nebolo pre mňa ľahké. Nemohla som si dovoliť kupovať toľko potravín. Veľmi ma to trápilo, keď som si uvedomila, že už nezvládam kŕmiť tieto hladné krky. Naďalej som sa však s nimi stretávala. Kedykoľvek ma stretli v meste, zavolali na mňa „mama“.

Stále sa za nich modlím a prosím Boha, aby sa prihováral k ich srdciam.


Zdieľať: