Po nociach som prestupoval z jedného nákladného vlaku na druhý. Niekedy trvala jazda hodinu, niekedy celú noc. Trmácal som sa, nikdy nevediac, koľko kilometrov prejdem a kam sa dostanem. Keď vlak pribrzdil, zahliadol som nápis „Devínska Nová Ves“. Ďalším vlakom som prešiel cez Bratislavu a ráno sa zobudil uprostred rozsiahlej roviny. Namiesto v Tatrách som sa ocitol v Štúrove. Na druhý deň som na trase Zvolen – Banská Bystrica – Vrútky cestoval v otvorenom vagóne. Vo Vrútkach to už bolo jednoduché. Vedel som, že vlaky, ktoré smerujú na východ, ma musia doviezť domov. Posledné kilometre som strávil zalezený vo veľkej rúre s priemerom asi meter. V jej útrobách som bol chránený pred dažďom.

Keď som po mesiaci otvoril dvere a objavil sa doma, mama bola rada, že žijem.

Aký šťastný je nebeský Otec, keď sa jeho zatúlané dieťa vráti domov!


Zdieľať: