V októbri 1749, keď bol s Johnom Bennetom v Boltone, si John Wesley napísal do denníka tento záznam:“Okolo piatej hodiny popoludní sme prišli do Boltonu. Sotva sme vstúpili na hlavnú ulicu, pocítili sme, že levy v Rochdale sú ako ovečky v porovnaní s týmito pouličnými bandami v Boltone. Sotva som kedy videl takú zlosť a horkosť v stvorení, ktoré nesie podobu človeka. Nasledovali nás do domu, do ktorého sme šli, a z celej sily kričali. Len čo sme doň vošli, obsadili k nemu všetky prístupové cesty a zaplnili ulice z jedného konca na druhý. O nejaký čas vlna hulákania trocha utíchla. Pán Perronet si myslel, že už by mohol vyjsť von. Okamžite ho obklopili, hodili na zem a pováľali v blate. Keď sa im vymanil z rúk a znovu vošiel do domu, horko-ťažko sme ho spoznali. Keď cez okno spadol medzi nás prvý kameň, čakal som, že bude nasledovať celá spŕška kameňov… Zanedlho vybehol hore jeden človek a povedal nám, že dav vtrhol do domu. Dodal, že sa zmocnili Johna Benneta. Bola to pravda. Ten sa chopil príležitosti a hovoril im o ´hrôzach Pánových´. Medzitým David Taylor zaujal ďalšiu časť ľudí pokojnejšími a jemnejšími slovami. V presvedčení, že teraz nadišla chvíľa, zišiel som medzi tých najhrubších. Zaplnili už všetky miestnosti na prízemí. Požiadal som o stoličku. Vrava ustala a všade zavládlo ticho a pokoj. Srdce som mal naplnené láskou, v očiach som mal slzy a ústa plné slov. Oni boli v úžase a zahanbení. Hltali každé slovo. Aká zmena! Ó, ako Boh zmenil radu starého Achitofela na bláznovstvo a priviedol všetkých opilcov, preklínajúcich, tých, ktorí porušujú deň odpočinku a obyčajných hriešnikov, aby na tomto mieste počuli o jeho prehojnom vykúpení!“


Zdieľať: