Tony Campolo pracoval ako poradca v tábore pre tínedžerov. Bol tam aj chlapec, ktorý prekonal mozgovú obrnu. Volal sa Billy. Ostatní chlapci sa mu vysmievali. Sledovali, ako svojimi nekoordinovanými pohybmi pomaly kráča po tábore. Zoradili sa za ním a napodobňovali ho.

Jedného dňa Tony pozoroval, ako sa Billy spýtal chlapcov: „A… ako… sa do… dostanem do… do… dielne?“ Billy horko-ťažko vykoktal otázku. Chlapci ho v odpovedi napodobňovali: „Die… dielňa… je… t… tam, Bi… Billy.“ A rozosmiali sa.

Tonyho to poriadne nazlostilo. Ešte viac sa rozhneval, keď sa chlapci v jedno ráno rozhodli, že vyberú niekoho spomedzi seba, kto bude viesť ranné zamyslenie. Uvažoval, ako to asi dopadne, pretože chlapci si zvolili – Billyho. Tony tušil, že im ide hlavne o to, aby si z neho mohli uťahovať.

Keď sa Billy v to ráno pomaly tackal k pódiu, ozývali sa posmešné poznámky. Billymu trvalo asi päť minút, kým zo seba dostal sedem slov: „Ježiš … ma … miluje … a … ja …. milujem …. Ježiša.“

Keď skončil, nastalo hrobové ticho. Tony sa obzrel a videl, ako nejednému z poslucháčov tečú po tvári slzy. Po Billyho krátkom svedectve nastalo prebudenie.

Keď Tony Campolo po rokoch cestoval po svete, stretával sa s misionármi a kazateľmi, Niektorí sa mu prihovorili slovami: „Spomínate si na mňa? Ja som sa obrátil vtedy na tom tábore…“

Tony spomína: „Vedúci skúšali všetko možné, aby v tých deťoch vzbudili záujem o Ježiša. Pozývali hostí ako baseballových hráčov, ktorí sa zlepšili, keď sa začali modliť. Boh sa ale rozhodol, že nepoužije žiadne hviezdy. Zvolil si chlapca s mozgovou obrnou, aby zlomil ich pýchu. Náš Boh je jednoducho taký.“

Billy sa naučil jednu dôležitú vec – že jeho hodnota nie je daná tým, aký je výrečný, ani tým, ako chodí. Jeho hodnota sa nezakladá ani na vonkajšom vzhľade alebo inteligencii. Jeho hodnota je založená na jednoduchej pravde – že ho Ježiš miluje.


Zdieľať: