Morris Venden spomína:

Keď sme s bratom chodili na univerzitu, bývali sme spolu v internátnej izbe. Bolo to dosť nezvyčajné, lebo dovtedy sme väčšinu času doma trávili bitkami a hádkami. Rodičia sa báli, že z toho večného hašterenia nikdy nevyrastieme. Prekvapene sme zistili, že od nášho príchodu na univerzitu sme si začali k sebe nachádzať cestu. Psychológovia hovoria, že je veľmi bežné hádať sa s tými, ktorých milujeme. Keby sme ich nemilovali, nestáli by nám čas a energia za hádku. To bola pravdepodobne príčina našich bratských nezhôd. Len čo sme však odišli z domu, začali sme spolu vychádzať veľmi dobre.

Každý piatok sme robili veľké upratovanie izby. Raz v piatok sa stalo, že som potreboval dokončiť seminárnu prácu, pri ktorej mi horel termín. Brat vošiel do izby a zastihol ma, ako píšem. „Tak poďme, braček, makáme,“ povedal. „Musíme upratať.“

Odpovedal som mu: „Dnes nie. Mám toho ešte veľmi veľa. Uprac sám.“ V momente, keď som to hovoril, cítil som, ako sa opäť schyľuje k hádke.

Naraz sa brat usmial a povedal: „V pohode. Žiadny problém. Chápem, že máš toho veľa. Upracem sám a ty pracuj na seminárke.“

Úplne mi tým vyrazil dych. Odložil som knihu a začal upratovať spolu s ním.

Odvtedy sme podobne riešili aj ďalšie konfliktné situácie. Väčšinou sme to robili zo žartu, ale obaja sme si uvedomovali, že ak na vaše nepriateľstvo niekto odpovie láskou, veľmi často sa stane, že si vás získa. Bratova dobrota má viedla k tomu, že som priložil ruku k dielu.


Zdieľať: