V mladosti som prežíval veľmi ťažké obdobie. Často som rozmýšľal o texte: „Kto zvíťazí…“ Veľmi som chcel byť víťazom. Pokúšal som sa zvíťaziť nad svojimi hriechmi. Snažil som sa zvíťaziť nad pokušením neustále sa biť s mojím bratom. Väčšinou sa do mňa pustil prvý on. Ja som túžil naučiť sa nereagovať a jednoducho sa nebiť. Ale čím viac som sa snažil, tým to bolo horšie. Prepadal som skľúčenosti a sklamaniu. Uvedomil som si, že nie všetky hriechy som spáchal nevedomky. Učiteľ náboženstva nám navyše hovoril, že v starozmluvnom systéme neexistovala výkupná obeť pre svojvoľných hriech. Odpustené mohli byť iba hriechy, ktorých sme sa dopustili takmer nechtiac. Výhľad na raj a spasenie sa pre mňa stával čoraz vzdialenejším a zahmlenejším. Čím viac som sa snažil, tým to bolo horšie.

Pokúšal som sa nájsť pomoc u ľudí, ktorým som veril. Nezačal som rozhovor slovami: „Priatelia, mám problém…“ Radšej som sa opýtal v tretej osobe: „Čo by ste povedali človeku, ktorý sa vás opýta: Ako sa dá zvíťaziť nad hriechom?“ Odpovedali: „Prečítali by sme mu verš z Jakuba 4,7: „Vzoprite sa diablovi a ujde od vás.“

Rozhodol som sa ísť do toho ešte raz a poriadne. Nefungovalo to. Po každom neúspechu som začal pochybovať ešte viac. Potom som našiel ďalší text: „V boji proti hriechu ste neodporovali až do krvi.“ Napadlo mi, či kľúč k úspechu nie je práve tu. Jednoducho som sa dosť nesnažil. Vedel som, že pomôcť by mi mohla modlitba. Začal som preto modlitbu brať veľmi vážne. Vtedy som narazil na text: „Vaše viny sa stali prekážkou medzi vami a vaším Bohom. Vaše hriechy zakryli jeho tvár pred vami, takže nepočuje.“ Neviem či sa niekto z vás dostal do podobne bezvýchodiskovej situácie. Verte mi, bolo to zúfalé. Nevedel som si dať rady. Cítil som sa zatratený. Ale Boh je dobrý a láskavý. Neopúšťa nás. Zostáva s nami a drží nás, kým sa nám v hlave nerozsvieti nová myšlienka.


Zdieľať: