Vyprevádzam syna na vlak do Košíc. Ponáhľame sa. Asi päť minút pred odchodom prichádzame na stanicu. Ešte si potrebuje kúpiť lístok, lebo ako na potvoru sa mu ho cez internet akosi nedarí kúpiť. Prichádzame ku okienku a syn si pýta lístok na vlak, ktorý o chvíľu odchádza. Pani za okienkom ho upozorňuje, že ten vlak je povinne miestenkový. Dáva nám lístok i miestenku a syn jej dáva peniaze. Namiesto 50-centovky mu zrejme v rýchlosti vydala dvojeurovku. Synovi sa to nepozdáva a vysvetľuje jej, že mu zrejme vydala viac ako mala. Pripomína jej, koľko mal zaplatiť, koľko jej dal peňazí a koľko mu vrátila. Chvíľu sa dohadujú…, kým je obom jasné, aký mal byť výdavok.

Všetko sledujem a čudujem sa, prečo sa ten náš syn s ňou dohaduje. Prečo nevezme rýchlo peniaze a neuteká na vlak…

Počujem, ako mu pani za okienkom dvakrát zo srdca poďakuje a pripomína, že o dve minúty mu odchádza vlak. Odchádzame na nástupište a keď nastúpi do vlaku, o pár sekúnd sa zavrú dvere a počujeme, ako sprievodca píska na odchod.

Neviem prečo, ale stále to mám pred očami. V tejto hre o čestnosť by som ja zrejme prehrala.


Zdieľať: