Pohľad na budík mi pripomenul, že „nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch“. Vyletel som z postele ako strela. Muselo sa mi to stať práve dnes?! Šéf mi neodpustí, keď prídem neskoro. Bleskovo som sa obliekol a vyrazil do ulíc. Vonku lialo ako z krhly. Stierače nestačili stierať príval vody na prednom skle. V duchu som nadával na „babráka“, ktorý sa predo mnou vliekol ako slimák. Takýmto tempom prídem do práce najskôr zajtra! No sláva, konečne si švihol. Auto predo mnou sa rozbehlo trochu rýchlejšie a ja som riadne dupol na plyn. Zrazu som uvidel brzdové svetlá tesne pred kapotou svojho auta. Bleskovo som strhol auto do protismeru (našťastie oproti nič nešlo). Zrovnal som niekoľko pätníkov a zastavil sa na mladej borovici, ktorá tam kdesi zrazu vyrástla. Ďalej si nič nepamätám. Prebral som sa až v nemocnici s nohou v “egypte“ a obväzom na dotlčenej hlave. Našťastie moje zranenia neboli také vážne, ako na prvý pohľad vyzerali.

Zrazu som mal strašne veľa voľného času. A v tom tichu som sa musel zamyslieť aj nad tým, prečo sa tak strašne ponáhľame. Ako často podľahneme zbytočnému zhonu! Uponáhľanosť neprináša dobré ovocie. Viete sa zastaviť a stíšiť pred Bohom? Nájdite si čas, aby ste deň začínali s Bohom. „Hospodine, ráno počuj môj hlas, ráno ti predložím svoju vec a budem pozorovať.“


Zdieľať: