„Sadhu, existuje jeden problém, na ktorý mi nikto nevie dať odpoveď. Chcel by som vedieť váš názor.“

„Pýtajte sa,“ odvetil Sundar Singh, kresťanský misionár v Indii.

Sudca pokračoval: „Každý deň sa narodia tisíce ľudí a každý deň tisíce zomierajú. Čo z toho má Pán Boh? Mám sklon veriť, že to nemá nijaký zmysel. Domnievam sa, že rôzne veci vznikajú a potom zanikajú ako jeden z prírodných procesov.“

Sundar chvíľku premýšľal a potom povedal: „Neviem, či vás moja odpoveď uspokojí. Ale s trochou milosti, ktorú mi Boh dal, vám odpoviem na vašu otázku.

Raz som niekoľko mesiacov sedel a meditoval na jednom kopci. Dolu v údolí som denne videl zaneprázdnených farmárov pri práci. Najprv som pozoroval, ako orali polia. Potom ich hnojili. Keď prišli dažde, siali semeno. Semená vyšli a vyrástli rastliny. Farmári ich zalievali a pleli. Zo sadeníc kukurice vyrástli výhonky, potom tvrdé steblá a nakonie celá kukurica. Keď kukurica dozrievala, poľnohospodári sa v noci striedali a strážili polia, aby ju nezožrala divá zver alebo neukradli ľudia.

Jedného dňa sa starostlivosť o kukuricu skončila. Farmári priniesli nože a začali rezať kukuričné klasy. Rastliny sa mohli pýtať: Aký je z toho všetkého úžitok? Prečo sa o nás farmári starali? Len preto, aby nás nakoniec takto skosili? Ale viete, môj priateľ, rastliny nevedeli to, čo vedeli farmári.

Možno nevieme, prečo sme sa narodili a prečo zomierame, ale Boh to vie.“

Sudca prikývol: „Dobre ste povedali, Sadhu. Dali ste mi veľa podnetov na rozmýšľanie.“

V ten večer i ďalšie dni sa Sundar modlil, aby sudca pochopil, že Boh vie, prečo sa narodil.


Zdieľať: