Misionár Hoffmann spomína:

Na Novej Guinei sme mali taký zvyk, že keď sa Papuánci chceli stať kresťanmi, vyučovali sme ich, aby poznali Ježiša. Potom sme ich naraz pokrstili. Bola to vždy veľká slávnosť. To hlavné sa však odohralo vždy večer pred krstom. Založili veľkú vatru. Tí, ktorí boli pripravení nechať sa pokrstiť, prichádzali k ohňu a prinášali rôzne predmety svojej modloslužby – magické predmety, obrázky modiel, amulety. Potom po jednom pristupovali k ohňu a symboly svojho starého života hádzali do plameňov.

Raz som pozoroval jednu mladú ženu. Aj ona pristúpila k ohňu. Mala plné ruky obrázkov a amuletov. Vo chvíli, keď ich už chcela hodiť do ohňa, zastavila sa. Nedokázala to urobiť. Cúvla. Možno si pomyslela: ´Žili s tým moji predkovia a ja sa mám s nimi rozlúčiť?´ Potom jej asi prišlo na um: ´Ale potom nemôžem patriť Ježišovi.´ Tak opäť urobila tri kroky dopredu. Znovu sa však nevedela odtrhnúť od svojich vecí a vrátila sa. Vtedy som k nej pristúpil a prihovoril sa jej. Na okamih sa zamyslela, potom rýchlo urobila tri kroky dopredu a všetko hodila do ohňa. Potom stratila vedomie a padla vedľa vatry.

Niekedy nám chýba len jeden krok, aby sme prišli k Ježišovi. Tento krok však nie je detská hra. Lacnejšie to nejde!


Zdieľať: