Jedného večera sme sedeli so sestrou a jej manželom na verande a rozprávali sa. Z úzkej cesty pred naším domom sa odrazu ozvalo škrípanie bŕzd. Nevenovali sme tomu prílišnú pozornosť. Chvíľu po tom, čo auto odišlo, sestra zbadala záblesk svetla… A o chvíľu znovu.

„Naša stodola horí!“ vykríkla zdesene.

Jej manžel sa snažil čím skôr privolať hasičov. Kým prišli, bolo už neskoro. Na druhý deň som sledovala, ako náš starý, zhrbený 72-ročný ocko prehrabáva špičkou topánky popol ako keby niečo hľadal. Ale zo stodoly zostali len kamenné základy.

Ocko nenariekal a nesťažoval sa. Spamätal sa a pustil sa do práce. Za dva mesiace postavil novú stodolu.

Zdá sa to neuveriteľné, ale o dva roky prežila naša rodina to isté. Otec nereptal. Znovu sa dal do práce a postavil novú. Stále veril, že Boh vie, čo robí. Veril v Božiu zvrchovanosť.


Zdieľať: