Mala som vtedy päť rokov. Milovala som lode a rôzne vymoženosti, akou bola napríklad mechanická ceruzka. A tak ma otec raz vzal na krátky výlet loďou. Keď sme vyplávali na Atlantik, otec navrhol, že sa pôjdeme poprechádzať po lodi. Narazili sme na malý obchodík. V jednej výkladnej skrinke som uvidela nádherné mechanické ceruzky. Na každej bol vyrytý názov nejakej slávnej lode. Rozhodla som sa, že jednu z týchto ceruziek musím mať nech sa deje čokoľvek. Pretože sa mi nepodarilo nájsť ceruzku s nápisom Queen Elizabeth, musela som sa uspokojiť s názvom Lusitania. Otca som presvedčila, aby mi ju kúpil.

Od prvej chvíle, ako som ju držala v rukách, som na ňu bola pyšná. Pamätám si, ako som otáčala pochrómovaný koniec doprava a doľava, aby sa tuha ukázala a zase zmizla. V tom čase to bola pre mňa najdôležitejšia vec, akú som mohla vlastniť. Nič viac som nepotrebovala.

O niekoľko dní som šla s otcom navštíviť jednu staršiu pani. Bola to vdova. Pozvala nás na čaj. Kým sa rozprávali, začala som sa nudiť. Spomenula som si na mechanickú ceruzku. Vytiahla som ju z vrecka a začala sa s ňou ako zvyčajne hrať. Naša hostiteľka si ma po chvíli musela všimnúť, pretože ma poprosila, aby som jej podala ceruzku. Ako si ju vo svojich trasúcich sa rukách obzerala, zvážnela a zamyslela sa. Aj keď som si to zrejme neuvedomovala, atmosféra v obývačke sa zrazu zmenila na tichý smútok.

Po chvíli povedala: „Viete, môj manžel sa utopil, keď sa Lusitania potopila.“ Potom sa začalo diať niečo nemysliteľné. Otec ma vzal bokom a začal mi šepkať nepredstaviteľné veci! „Pre túto pani by znamenalo veľmi veľa, keby si jej svoju ceruzku dala… Kúpim ti inú… Ale je to na tebe.“

Z tejto návštevy som odchádzala bez svojej drahocennej ceruzky, ale so zvláštnymi, zmiešanými pocitmi, medzi ktorými bola aj spokojnosť.

Neraz sa v myšlienkach vraciam k svojej ceruzke a tejto starej panej. Rozmýšľam o tom, čo chcel otec, aby som urobila. Rozmýšľam, či to bolo od neho múdre.

Jedno však viem. Tento okamih bol jedným z rozhodujúcich výchovných okamihov v mojom živote. V ten deň som sa naučila malú lekciu o láske, nesebeckosti, ba obetovaní. Kedykoľvek si spomeniem na túto poobednú návštevu, spomeniem si tiež na iné popoludnie neďaleko Jeruzalema, keď Otec obetoval svojho Syna. Toto posolstvo hovorí jasnou rečou.


Zdieľať: