Ďalšie dva dni sa George všemožne snažil otca prehovoriť. Vedel, že bez jeho podpisu nemôže prestúpiť na misijnú školu. Napriek najlepším snahám syna, otcom nič nepohlo. Svoj postoj mu dal jasne najavo. Zaplatil mu veľa za školu a očakával výsledky. Rozhodne chcel svojho syna vidieť na dobre platenom mieste farára. George mu nemohol zaručiť tento výsledok. Sľúbil Bohu, že urobí všetko, čo od neho bude požadovať, takže nemôže byť viazaný otcovým prianím. A tak ráno, skôr než odišiel naspäť na univerzitu, zaklopal na dvere knižnice.

„Poď ďalej,“ povedal otec. Keď videl, že je to George, nedočkavo sa spýtal: „Tak čo máš?“

George sa zhlboka nadýchol. „ Rozhodol som sa,“ povedal, držiac ruky za chrbtom, aby otec nevidel, ako sa mu trasú.

„Takže si nakoniec dostal rozum?“ zašomral Johann Müller.

„Otec, vlastne mám v tom jasno. Rozhodol som sa, že bude správne, keď od teba nebudem brať žiadne peniaze, lebo ti nemôžem zaručiť, že urobím to, čo chceš, alebo že ti ich budem môcť nejako vrátiť či sa ti odvďačiť‘ dobrou povesťou.“ George videl, ako otcova tvár červenala, ale pokračoval. „Ak mi nepodpíšeš žiadosť, dokončím univerzitu a dostanem diplom. A nezoberiem si od teba žiadne peniaze na školné, knihy či jedlo. Ani jednu penny.“ Potom hrdo dodal: „Nikdy!“

Johann Müller pozrel s prižmúrenými očami na svojho najstaršieho syna. „Dobre teda, a teraz choď preč.“

George sa otočil a odišiel z knižnice. Keď za sebou zatvoril dvere, vedel, že zatvoril aj dvere svojho života. Vždy, keď niečo vyviedol, otec mu dal vreckové, vykúpil ho z väzenia alebo mu poslal peniaze na učebnice. No teraz ako študent hallskej univerzity a budúci misionár zatvoril dvere za otcovou podporou – navždy.

Keď neskôr sedel v koči, ktorý uháňal do Halle, pocítil uvoľnenie. Zlý pocit z očakávania konfrontácie, ktorý mal na ceste domov, teraz vystriedal pocit očakávania. Nemal inú možnosť, ako prerušiť väzbu so svojím telesným otcom. Teraz mal iba nebeského Otca, ktorý sa mal o neho starať.


Zdieľať: