Po vysokej škole som narukoval „na vojnu“. Mesiac som strávil v Plzni. Bývali sme v stanoch postavených pri stene väznice. Bolo to nepríjemné prostredie. A predsa som hneď v prvých dňoch prežil milé prekvapenie. Kamarát, úprimne veriaci katolík, ktorého som poznal už na vysokej škole, prišiel s návrhom: „Bol by si za, keby som ja za teba bral sobotné služby a ty za mňa nedeľné?“ Rád som jeho ponuku prijal. V piatok večer sme potom spolu ďakovali za sobotu, ktorú budem môcť prežiť v pokoji a on zase prežil pokojnú nedeľu.

Mesiac ubehol veľmi rýchlo a ja som sa ocitol v Tachove. Velenie vedelo, že som veriaci kresťan adventista, ktorý aj na vojne chce svätiť sobotu. Hneď pri nástupe ma oboznámili s nariadením veliteľa pluku, že mám zákaz sobotných vychádzok.

A tak som sobotu prežíval sám na izbe. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma o druhej hodine volali k bráne, kde som mal návštevu. Vraj za mnou prišiel brat. Keď som pribehol, stál tam neznámy človek. Predstavil sa mi ako Peter. Kazateľ mu dopoludnia v zbore povedal, že som tento týždeň nastúpil do kasární v jeho meste, tak ma prišiel navštíviť.

Peter ma navštevoval takmer každú sobotu. Rozprával mi, čo sa dialo v zbore, o čom bolo kázanie, modlil sa so mnou. Rok vojenčiny sa pre mňa stal dôkazom, že Božie zasľúbenia, sú pravdivé. Nezostal som sám.


Zdieľať: