Keď som sa vydala, snívala som, že budeme mať pekný domček, v ktorom budem vychovávať naše deti. Rodina bola stredobodom môjho života.

Raz skoro ráno zaklopal na naše dvere mladý muž. Ruky sa mu triasli. Nesmelým hlasom prosil: „Mohli by ste mi požičať cigaretu?“ Slušne, ale odmerane som mu povedala, že v našom dome nikto nefajčí, takže u nás nepochodí.

Na tohto muža som zabudla, kým o niekoľko dní nezaklopal znovu a nepýtal si cigaretu. „Kde žijete?“ vyhŕkla som, no snažila sa zakryť podráždenie. Vysvetlil mi, že s priateľkou žijú povyše nás a okrem cigarety by potrebovali aj nejaké jedlo. Dohodli sme sa, že s ním zájdem do obchodu a niečo nakúpime. Pomohla som mu nákup odniesť domov. Tam som sa stretla s Ruženkou. Bola po operácii nohy. Trpela veľkými bolesťami, ktoré ju pripútali k invalidnému vozíku. Dozvedela som sa, že jej priateľovi diagnostikovali sklerózu multiplex, čoho dôsledkom je trasenie rúk.

„Povedzte mi niečo o Bohu,“ poprosila Ruženka. Tak začal náš dlhý rozhovor o Božej veľkej láske. Keď som sa chystala odísť, povedala: „Chcem poznať Ježiša.“ Sľúbila som, že sa u nich zase niekedy zastavím.

Dni plynuli. Tisícky každodenných drobností mi prišli do cesty, takže som návštevu stále odkladala. „Pôjdem tam zajtra,“ povedala som si neraz. Navyše som nenávidela cigaretový dym.

Keď som jedného rána pripravovala raňajky, všimla som si pred Ruženkiným domom záchranku. Vybehla som von a spýtala sa, čo sa stalo. Jej priateľ mi povedal, že Ruženka sa predávkovala tabletkami na spanie a alkoholom. Keď som sa vrátila domov, uvedomila som si, že som uprednostnila pohodlie pred naliehaním svedomia. Vtedy som sľúbila, že to zmením.

Zanedlho po Ruženkinej smrti som stretla Adama – slepca, ktorý žil v hrozných podmienkach. Spolu s deťmi sme mu upratali celý byt a pripravili jedlo. To bol začiatok našej služby, ktorá bola odpoveďou na Božie volanie.

Čoskoro nato som začala pracovať ako dobrovoľníčka a starať sa o siroty. Po niekoľkých mesiacoch som pracovala na opačnej strane sveta ako ošetrovateľka v utečeneckom tábore na hraniciach medzi Thajskom a Kambodžou. Každý deň som jedla ryžu a dlhé hodiny pracovala v žeravej tropickej horúčave. Obväzovala som nohy roztrhané od nášľapných mín a kŕmila deti trpiace podvýživou. Nebolo to ľahké. Trinásť rokov sme ako rodina strávili za morom v podmienkach, ktoré boli oveľa horšie než cigaretový dym. Ale prežívala som oveľa väčšiu radosť než som si dokázala predstaviť. Toto šťastie bolo výsledkom toho, že som poslúchla Božie volanie a privádzala k Bohu tých, ktorí ho nepoznali.

Niekedy váham, či odpovedať na Božie „nežiaduce“ volanie. Vtedy si spomeniem na Ruženku a na Ježišove slová: „Miluješ ma?“


Zdieľať: