
autor fotografie: Jaroslav Bielik |
Samochvála smrdí, aj keď je navoňaná.
Aký som?
Kto vám najviac lezie na nervy? Majster, šéf, kolega, zvedavá susedka…? Mňa dokážu najviac vytočiť ľudia, ktorí všetko vedia, všade boli, všetko poznajú…
Kedysi sme mali v zamestnaní kolegu, ktorý nás v jednom kuse otravoval rečami o tom, ako málo „žerie“ jeho nové auto a koľko na tom ušetrí. Dvaja spolupracovníci sa preto dohovorili a začali mu tajne benzín do nádrže dolievať. A milý chlapík sa chytil – básnil o svojom aute čím ďalej tým viac, pretože spotreba jeho skvelého auta sa stále znižovala, až sa na jeho účet zabávalo niekoľko oddelení. Celý „zázrak“ pochopiteľne po čase vyšiel najavo.
Táto historka bola pre nás poučná dvojnásobne – dobre sme sa zasmiali a pochopili sme, ako dlho niekedy trvá, kým človeku spadnú „šupiny“ z očí. Nenadarmo sa totiž hovorí, že „samochvála smrdí“. Aj v Biblii je napísané: „Človeka ponižuje jeho povýšenosť, ale ponížený duchom okúsi slávu.“ (Prísl 29,23)