Lekári sa vzdali nádeje, že ťažko chorej sa ešte dá nejako pomôcť. Počas šiestich týždňov intenzívneho ošetrovania sa jej zdravotný stav ustavične zhoršoval. Lekári povedali, že možno vydrží ešte tri-štyri týždne. Ona to tiež tušila. Odovzdala sa do Božej vôle.

Ale stalo sa veľké nešťastie. Jej syn a nevesta zahynuli pri autohavárii. Zostal sedemročný vnuk a štvorročná vnučka. Táto správa vyvolala u apatickej panej nesmierny šok. Po prvej fáze bolesti a zúfalstva u nej nastala premena. Vzbudila sa v nej vôľa k životu.

„Musím ísť domov,“ povedala lekárovi. „Čo bude s tými deťmi? Nemajú nikoho.“

Lekár sa snažil upokojiť ju. V rozhovoroch s pacientkou poukázal na jej slabosť a vyčerpanosť. Ale vždy, keď to povedal, počul poznámku: „Musím ísť domov.“

Na štvrtý deň stála oblečená vedľa postele. Keď prišla vizita, lekár pokrčil plecami a prepustil ju z nemocnice. Susedia nemohli veriť vlastným očiam, keď ťažko chorá pani prišla taxíkom domov. Vybavila všetky formality spojené s pohrebom a postarala sa o deti. Situácia vyburcovala sily, o ktorých lekár netušil.

O mesiac sa pacientka v bolestiach, ale s úsmevom vyjadrujúcim šťastie a spokojnosť znovu vrátila do nemocnice.

„Urobila som, čo som mohla,“ povedala lekárovi. „Deti sú v dobrých rukách. Teraz už môžem pokojne ležať.“ O týždeň táto pani zomrela.


Zdieľať: