Bývali sme v dvojposchodovom dome. „Proces výchovy“ zvyčajne prebiehal vo vstupnej hale. Mali sme tam predsieňovú stenu so zrkadlom, kde sme vešali klobúky a dáždniky, uprostred bola zásuvka na rukavice. V nej boli uložené aj dva kožene remene. Nikdy som sa nedozvedel, prečo boli dva, ale dodnes si viem vybaviť ten zlovestný zvuk, keď matka otvárala zásuvku a vyberala jeden z tých remeňov.

Potom sme šli spolu ku schodom. Mama si sadla a vinník zaujal náležitú polohu. Obyčajne sme najprv spolu diskutovali o podstate a závažnosti spáchaného priestupku – a potom prišiel na rad remeň. Čím bol priestupok závažnejší, tým dlhšie trvalo naše „posedenie“.

Po skončení „diskusie“ som musel nejaký čas zostať sedieť na spodnom schode a meditovať o tejto skúsenosti. Prv, než som sa opäť mohol vrátiť k hrám, musel som vyhľadať mamu. Uistil som ju, že sa polepším – a potom nasledovali bozky a objatia.

Nikdy som sa na mamu nedokázal hnevať príliš dlho. Mamička sa vždy dokázala ovládať. Vedeli sme, že je pre nás deti ochotná urobiť všetko. Vždy si našla čas, aby nás vypočula a jej trpezlivosť nemala hraníc. Keď sme boli úspešní, bola na nás hrdá, a keď sa nám nedarilo, bola veľmi chápavá.

Nedávno som po dlhom čase opäť navštívil náš starý dom a všimol som si aj ten spodný schod. Pripadal mi akýsi menší než vtedy, keď som na ňom sedával. A keď som rozmýšľal o svojej matke, ktorá už veľa rokov nie je medzi živými, pocítil som zvláštne teplo.

Nikdy nezabudnem na význam našich stretnutí pri spodnom schode. Pomohla nám deťom naučiť sa veľmi dôležitú pravdu o Bohu. Hoci sme ju nepochopili okamžite, ona bola ochotná čakať. Keby sme sa jej ako dospelí kvôli tomu, ako nás vychovávala a trestala, báli alebo ju nenávideli, určite by ju veľmi trápilo. Ale naša mamička nás milovala natoľko, že bola ochotná podstúpiť toto riziko.

Aj Boh podstúpil toto riziko a mnohí ho dodnes obviňujú a nenávidia. Ale keď ho lepšie spoznáme, budeme mu dôverovať a nadovšetko milovať.


Zdieľať: