Ráno 1. augusta 1976 zažil Niki Lauda príhodu, ktorá akoby bola mrazivou predzvesťou drámy.

„Prišiel za mnou fanúšik a vypýtal si autogram. Chcel, aby som k nemu dopísal aj dátum, pretože to vraj môže byť môj posledný podpis. Pomyslel som si o ňom, že je poriadny hlupák,“ zalovil v pamäti Lauda. Po štarte si spomína už len na výjazd z boxov. Na vážnu haváriu v druhom kole a situáciu, ktorá navždy zmenila jeho život, už nie.

Prvý augustový deň roka 1976 mohol byť jeho posledným.

„Keď som neskôr videl televízne zábery z nehody, vravel som si, že je to naozaj ťažká havária, pilot to jednoducho nezvládol. Až potom som si uvedomil, že sa pozerám na seba,“ povedal muž, ktorý si pre posunutú hornú čeľusť vyslúžil prezývku Krysa. Dôvodom nehody mal byť zlomený záves zadného kolesa. Vozidlo sa pri nehode vznietilo a Niki utrpel vážne popáleniny, ktoré mu navždy zohavili tvár.

Niki bol perfekcionista s mimoriadnou mentálnou aj fyzickou disciplínou. Odhodlaný talent, ktorý šiel s kožou na trh a musel si vydobyť rešpekt v nemilosrdnom kolotoči Formuly 1. Aj keď ho takmer stála život, vrátil sa späť a pretekal ďalej.


Zdieľať: