V srdci som perfekcionista. Sám som chcel byť dokonalý a túžil som byť kazateľom dokonalého zboru. Keď som sa v deväťdesiatych rokoch vzdal agnosticizmu a obrátil sa, zastával som najvyššie ideály.

Po niekoľkých rokoch vo funkcii duchovného som dospel k záveru, že zbory, v ktorých som slúžil, majú veľké problémy. Ani zďaleka neboli dokonalé! Rozhodol som sa odísť. A nielen odísť, ale študovať filozofiu, aby som objavil skutočný zmysel života. Cítil som, že sa vzďaľujem od cirkvi aj od toho, čo som chápal ako kresťanstvo.

Bol tu však jeden problém – úniková cesta nefungovala. Po šiestich rokoch štúdia som dospel k záveru, že filozofia neprináša nijaké definitívne odpovede o zmysle života. Vzhľadom na to, že som už pri hľadaní nádeje preskúmal aj východné náboženstvá a ani v nich nenašiel uspokojivé odpovede, bol som úplne zmätený.

Jediné riešenie, ktoré som si dokázal predstaviť, bol návrat k šťastnému pôžitkárstvu, ktorému som v devätnástich rokoch holdoval. Videl som v tom prinajmenšom krátkodobý zmysel. „Jedz, pi a veseľ sa, veď zajtra zomrieš.“ „Keď máš z toho dobrý pocit, urob to!“ Z vlastnej skúseností som už poznal prázdnotu tohto riešenia. A ja som tak veľmi túžil nájsť zmysel života!

Ak to mám vyjadriť jemne, bol som nesmierne frustrovaný. V tom čase sa v mojom živote stali takmer súčasne tri veci. Jedna z nich ma priviedla späť k podobenstvu o rybárskej sieti, ktoré zaznamenal Matúš 13,47-49. Môj židovský učiteľ mi viac-menej náhodou pomohol pochopiť, že každé náboženské hnutie tvoria skutoční veriaci a tí, ktorí sa len pripojili, vrátane tzv. „kultúrnych kresťanov“.

Zrazu mi to došlo. Prečo som to nevidel skôr? Ježiš vyriešil časť môjho problému pred dvoma tisíckami rokov. Cirkev vždy tvorili a až do konca budú tvoriť tí, ktorí skutočne veria a pre Božie kráľovstvo sa vzdali všetkého, a tí, ktorí len hrajú akési divadlo.

Také boli zbory, ktoré som poznal. A s touto myšlienkou som sa vrátil späť do cirkvi.


Zdieľať: