Dávid sa veľmi bál vody. Nie žeby sa nerád kúpal, ale beda, keby si namočil vlasy. Mal asi sedem rokov a trochu vedel plávať… Rodičia chceli svojim dvom chlapcom pomôcť naučiť sa plávať a tak s nimi otec začal chodiť na plaváreň, aby si zvykali na vodu.

Spočiatku plávali pomaly a opatrne, aby zostali vlasy suché. Postupne si na vodu zvykali až prišiel okamih, keď sa veselo špliechali – a dokonca aj hlavu a vlasy.

Aby sa Dávid zdokonalil v plávaní, ocko mu kúpil okuliare na plávanie. Aby si na ne zvykol, začal sa ponárať. Chvíľu vydržal pod vodou… Držal si pritom nos a snažil sa plávať.

Jedného dňa mu ocko povedal: „Dávid, ak preplávaš celý bazén, pôjdeme spolu do hračkárstva a kúpim ti, čo len budeš chcieť.“ Bola to veľká výzva – ale aj veľmi lákavá odmena. A tak Dávid trénoval – a bol stále lepší.

Ocko mal radosť, lebo videl, ako Dávid plával stále ďalej. Jedného dňa sa stalo, že do cieľa mu chýbalo už len 4-5 metrov. Aj keď sa veľmi snažil, ocko, ktorý plával vedľa neho, videl, že už mu dochádzajú sily aj dych. Nevládal ani plávať, ani dýchať… a takmer sa ani udržať nad vodou. Párkrát sa už aj napil vody. Ocko rozmýšľal: Pomôcť mu? Nechať ho ešte? Chvíľu váhal, ale keď videl, že už naozaj, naozaj nevládze a viac je pod vodou ako nad vodou, priplával k nemu a pomohol mu.

Keď sa Dávid spamätal a dokázal rozprávať, s hnevom ockovi povedal: „Tata, prečo si ma nenechal? Ja by som to bol preplával sám!“


Zdieľať: