Učím študentov-doktorandov nanotechnológiu. Je to nový odbor, v ktorom sa zaoberáme funkčnými objektmi nanosveta. Ide o objekty veľkosti asi jednu miliardtinu metra. Sotva si to vieme predstaviť, ale stretávame sa s nimi, pretože plnia podstatnú rolu v štruktúrach zabezpečujúcich fungovanie života (ako sú nukleové kyseliny, proteíny, membrány buniek atď.)

V jednej prednáške pri opise štruktúry a funkcie fotosyntetického reakčného centra sa ma jeden študent spýtal: „Čo si myslíte, je toto usporiadanie navrhnuté alebo náhodné?“ Hovorili sme práve o tom, ako dokonale je vyriešený systém antén, ktoré zachytávajú svetelné žiarenie, o presnej orientácii chlorofylu a ďalších molekúl, kde dochádza k toku energie zachytených fotónov, a nakoniec všetko nádherne končí premenou svetelnej energie na chemickú. Potom študent pokračoval: „Keby sme dokázali premeniť svetelnú energiu na chemickú, prestali by sme byť závislí od drahej ropy.“

V našich bunkách je takýchto nanostrojov celý rad. Dokonca sa nám niekedy darí cieleným pôsobením ich funkciu meniť. Ale základný dizajn a funkcia zostáva. Náhodné mutácie naopak často vedu k ich deštrukcii.

Bruce Alberts, prezident National Academy of Science USA nedávno napísal: „Na bunku sa môžeme pozerať ako na fabriku, ktorá obsahuje dokonale vypracovanú sieť výrobných liniek. Každú z nich tvoria proteínové nanostroje, ktoré vykonávajú presne stanovené funkcie. Na bunku sa preto nemôžeme pozerať ako na zásobáreň chemikálií, ale vidíme ju ako obrovský súbor vzájomne prepojených proteínových nanostrojov. Ten koncept je taký dokonalý, že to vyráža dych.“

Ak je to tak, potom si musíme celkom oprávnene položiť otázku: Je to náhoda alebo presný dizajn?

Prof. RNDr. Vladimír Král, Ph.D., DrSc., vedec


Zdieľať: