Barbora Šilhárová už trinásť rokov pôsobí v africkej Ugande. Zakotvila v ugandskom meste Buikwe, kde spoluzakladala kliniku Jána Pavla II. pre HIV pozitívne deti. Jedného zo svojich pacientov si aj adoptovala. V rozhlasovej relácii Hosť nedeľného rána o tom povedala:

„S Miškom to bol dlhý príbeh. V podstate som na začiatku vôbec nemala v úmysle adoptovať si ho. Jednej našej pacientky sa narodili dvojičky. Jeden dostal HIV, druhý nie. Ten chorý nemal ani sací reflex a preto vyvracal aj lieky, ktoré dostával proti HIV. Dostal sa do takého ťažkého stavu podvýživy, že mama už nevedela, ako to dieťa udržať pri živote. V deviatich mesiacoch mal 2,6 kg. Dohodli sme sa, že sa pokúsim starať sa oňho u nás doma, lebo dostal navyše aj zápal pľúc. Urobila som to bez najmenšieho úmyslu raz v živote si ho adoptovať. Išlo mi jedine o to, aby to dieťatko prežilo.

V Miškovi bola neuveriteľná sila žiť. Spával celé noci a veľmi rýchlo začal naberať na váhe. No a keď som ho z toho najhoršieho „vypiplala“, jeho matka prestala mať oňho záujem. Povedala mi: ´Teraz si už jeho matkou ty. Ja som ho priviedla na svet, ale ty si mu dala život.´ Mne vtedy spadol zo srdca obrovský kameň, pretože som si k nemu počas tohto obdobia vytvorila veľmi silný vzťah. Stále som však nevedela, ako to poňať – či si vybaviť len pestúnsku starostlivosť alebo si ho adoptovať. Uvedomila som si, že keby som ho nemala oficiálne adoptovaného, nikdy by sme sa zrejme nemohli navštíviť starých rodičov na Slovensku. A tak začal proces, ktorý trval relatívne dlho, pretože procesy na ugandských súdoch nie sú úplne najjednoduchšie a najčistejšie. Museli sme to riešiť na viackrát. Veľmi mi pomohla moja rodina a moji kamaráti, ktorí mi nikdy nepovedali: Čo si si to vymyslela? Si sama, slobodná, bez partnera a ideš si adoptovať HIV pozitívne dieťa!?“

Hoci adopcia bola zdĺhavá a náročná, rozhodnutie nikdy neoľutovala. Hovorí, že to bolo najlepšie rozhodnutie v jej živote. „Ako som najprv ja pomáhala jemu prežiť, tak teraz pomáha prežiť on mne. Keď je človek emočne úplne vyprahnutý, je celkom náročné vrátiť sa z práce domov a nemať doma nikoho. To, že na mňa Miško čaká, je také pekné, že vlastne som rada, že niekoho mám.“


Zdieľať: