Raz som vzala Stevena do zábavného parku. Chcela som mu urobiť radosť pred nástupom do štvrtej triedy. Ja osobne zábavné parky neznášam. Je tam teplo a musíte stáť v dlhých radoch. Pri divokých jazdách je mi zle. Bola to teda moja osobná obeť. Pripadala som si ako mučeníčka. Dúfala som, že Steven si uvedomí, akú má úžasnú matku. Pretože som si nebola istá, či mu to dôjde, napadlo mi, že by som mu v tom mohla trošku pomôcť. Naklonila som sa k nemu a práve vo chvíli, keď som mu chcela povedať: ´Steven, máš šťastie, že máš matku, ktorá s tebou ide do zábavného parku,´ tesne predtým, než som otvorila ústa, ma Duch Svätý zastavil. Naozaj to mám povedať?

Naklonila som sa, objala som svojho syna a povedala mu: „Stevene, som veľmi rada, že mám takého úžasného syna a že som ťa sem mohla vziať.“ Steven sa usmial, až sa mu urobili jamky na lícach. Mne naopak začali po lícach tiecť slzy. Obaja sme mali radosť.


Zdieľať: