Rudolf Duda v jedno rozhovore spomínal:

Mama s babičkou chodili do katolíckeho kostola. Otec sa stránil náboženstva. Keď som mal šesť rokov, mamička sa stala adventistkou a začala svätiť sobotu. Keď prišiel piatok večer, bolo upratané a na stole bol obrus. Mamička vzala spevník a tenkým hláskom spievala. My deti sme spievali s ňou, až kým sme nezaspali. Ona spievala ďalej. Tak to bolo každý piatok.

Počas základnej vojenskej služby som bol väznený na samotke. Dostal som tam dve prestieradla. Prišiel som na celu a hovorím si: „Čo teraz urobím?“ A v tom som dostal nápad. Jedno prestieradlo dám na stôl. Bude ako obrus. V tom okamihu som si spomenul, ako to bývalo doma, ako to robievala mamička. Keď prišiel piatok, mamka dala obrus, vzala spevník a spievala. A my deti s ňou. A tak som dal prestieradlo na stôl a spomínal na piatkové večery doma. Aj teraz vo väzenskej cele som sa postavil k dverám a začal spievať. Tak som to robil každý piatok večer.


Zdieľať: