Marcela mala zlý deň. Naozaj zlý. Nielen taký, že sa stanú rôzne hlúpe drobnosti – nemôžeš nájsť šál, na obed dorazíš vo chvíli, keď práve došla pizza, v aute ti takmer dochádza benzín a vo vrecku máš poslednú 20-eurovku. Alebo si vyleješ kolu na prvú stránku seminárnej práce. To všetko je zlé, no musíš prežiť aj takýto deň.

Ale Marcelin deň bol oveľa horší. Najprv dostala list z rektorátu, že nastali nejaké zmätky okolo jej diplomového predmetu, preto ak chce získať titul, musí absolvovať ešte jeden semester. Popoludní akýsi chlapík šiel na križovatke na červenú a vrazil zboku do jej auta. Musela ísť na políciu. Policajt jej povedal, že si myslí, že to bola jej vina.

Večer jej volala mama, že babička dostala infarkt a zrejme neprežije noc. To už bolo príliš. Keď Marcela položila telefón, sklonila hlavu a rozplakala sa. Ešte nikdy sa necítila tak zle. Už to skoro vzdala. Bolo toho na ňu príliš veľa. Po chvíli vzala do rúk svoju Bibliu. To bola jediná vec, ktorú dokázala urobiť a ktorou nemohla nič pokaziť. Začala si čítať. Nachádzala jedno zasľúbenie za druhým. Povedala Bohu o svojich starostiach, problémoch, zlosti aj strachu. Boh Marcelu počul. Dal jej silu, ktorú potrebovala, a vieru, aby mohla vytrvať. Niekoľko nasledujúcich dní bolo najnáročnejších v jej živote. Postupne jej Boh pomohol dostať sa z čiernej tmy na svetlo.


Zdieľať: