Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

Pri stretnutí človeka s človekom ide vždy o obojstranný proces. Nie je to nikdy iba jednostranná záležitosť. Pamätám si, ako som bol spolu s mentálne postihnutými na týždňovom výlete v jednej dedinke na Spiši. Každý večer sme chodili do kostola. Nikto z „bielych“ si nás veľmi nevšímal. Hneď v prvý večer prišli k nám miestni Rómovia. Najprv si nás chvíľu obzerali a potom sa opýtali, či niečo nepotrebujeme. Ráno nás čakali pred dverami dve vedrá čerstvo vykopaných zemiakov, nazbierané huby a čučoriedky. Dali sme sa dohromady. Spolu sme tancovali a chodili do prírody. Prekvapila ma nesmierna empatia Rómov k mentálne postihnutým. Spájal ich zrejme spoločný osud – život na okraji spoločnosti. Vybrali sme sa spolu na Spišský hrad. Ešte pred odchodom som sa zastavil v miestnych potravinách kúpiť lízanky a napolitánky. Všimol som si dve malé cigánčatá, ako vyšli z obchodu s dvoma čokoládami, ktoré zapíjali kolou. „Kúpili sme si,“ pochválili sa a vyrazili sme na túru. Prežili sme spolu krásny deň naplnený zážitkami, dobrým jedlom a koláčmi. Cestou späť sa okolo mňa stále tmolili tí dvaja mali cigánici, ktorí už medzičasom stihli zjesť svoje sladké zásoby. „Chceme vám niečo povedať. My sme si tie veci ráno v obchode nekúpili. My sme ich ukradli.“ Prvé, čo mi napadlo, bolo, že musia byť skutočne talentovaní, keď sa im to podarilo tak, že som ich nevidel ani ja ani predavačka. Povedal som im: „Nabudúce, keď budete niečo potrebovať, povedzte mi.“ Bol to krásny deň. Tí dvaja mi dali najväčšiu odmenu. A možno o tom ani nevedeli. Starostlivosť, ktorú dostali počas dňa, zmäkčila ich srdcia natoľko, že pochopili svoj hriech. Na chvíľu zatúžili byť iní. Lepší. Vďaka láske, ktorú na chvíľu dostali. Škoda, že sme život rozdelili na chvíľky, do ktorých zatvárame svoje šťastie a šťastie druhých ľudí.


Zdieľať: