Weathers sa okolo štvrtej hodiny poobede prebral. „Začal som cítiť, že nie som spokojný s miestom, kde ležím. V mojej posteli bolo príjemne teplo a pohodlne a toto vôbec nebolo príjemné,“ spomínal Beck, ktorý si uvedomil, že ani náhodou neleží vo svojej posteli. „Bol to obraz mojej manželky a detí, ktorý ma postavil na nohy a po 15 hodinách zmrazenia prebudil,“ priznal po rokoch. Dezorientovaný vstal a nemotornou zamrznutou rukou buchol o zem. Znelo to ako buchnutie drevom. Vtedy sa mu do tela nahrnul adrenalín.

Toto nebola posteľ. A nebol to ani sen. Bola to skutočnosť. „Začal som si uvedomovať, že som na horách, ale nemám ani poňatia kde. Ak nevstanem, ak sa nepostavím, ak nezačnem myslieť na to, kde som a ako sa odtiaľ dostanem, veľmi rýchlo sa všetko skončí,“ spomínal na osudný moment, keď sa rozhodol pozbierať všetku svoju silu. Potkýnajúc sa na nohách, ktoré boli ako z porcelánu a v ktorých nemal takmer žiadny cit, schádzal pomaly stále nižšie, a to aj napriek slabému zraku. Keď vošiel do tábora, nikto z horolezcov nemohol uveriť, že pred nimi stojí “mŕtvy“ Beck Weathers.


Zdieľať: