Starý 80-ročný muž sedel na pohovke vo svojom dome spolu so 45-ročným vysokoškolsky vzdelaným synom.

Zrazu si na parapetu okna sadla vrana. Otec sa spýtal: „Čo je to?“

„Vrana,“ odpovedal syn.

Po pár minútach sa otec opäť spýtal svojho syna: „Čo je to, synak?“

„Otec, veď som ti to pred chvíľou povedal. To je vrana.“

Onedlho sa starec opýta svojho syna po tretíkrát: „Čo je to?“

Syna táto tretia otázka podráždila. Mrzuto otcovi odpovedal: „Otec, to je vrana, vrana, vrana.“

Ale zviera na parapete nedalo starkému pokoj a spýtal sa syna štvrtýkrát: „Čo je to, chlapče?“

Syn odvetil: „Otec, prečo sa ma stále znova pýtaš tú istú otázku! Už som ti povedal, že je to vrana! Nevieš to pochopiť?“

Otec zostal chvíľu sedieť. Potom mlčky odišiel do svojej izby a vrátil sa so starým ošúchaným denníkom, ktorý si písal od narodenia svojho syna. Po otvorení stránky požiadal syna, aby prečítal, čo tam bolo napísané. On začal:

„Dnes som spolu so svojím trojročným synom sedel na pohovke, keď na parapetu okna sadla vrana. Môj syn sa ma 23-krát spýtal, čo to bolo, a ja som mu 23-krát odpovedal, že to bola vrana. Zakaždým, keď mi položil tú istú otázku, som ho láskavo objal. Počítal som to, bolo to 23-krát.“

Naši rodičia boli trpezliví, keď sme sa ako deti učili novým veciam, tak aj my musíme byť chápaví, keď počas jesene ich života, potrebujú pomoc, podporu a lásku. Nezabúdajme nikdy na to, že nás vychovali a darovali nám to najlepšie zo seba. Oplaťme im to rovnakou mincou…


Zdieľať: