Som unavená. Ležím v spacáku neschopná akéhokoľvek pohybu. Pozerám na čerstvo vymaľovaný strop a premýšľam, akú zákernú chorobu som mohla chytiť, že mi je tak zle. Dalo sa čakať, že v oblasti po dlhodobej záplave asi nebude veľmi zdraviu prospešné prostredie. Ale môj pobyt tu bol mojím slobodným rozhodnutím. Prišli sme s priateľmi na západné Slovensko pomáhať ľuďom, ktorých postihla prírodná katastrofa – povodeň.

Po desiatich dňoch sa vraciame domov. Unavení a poriadne narobení, ale naplnení pokojom a vnútorne obohatení. Je úžasný pocit niekomu pomáhať a pritom za to nič nevyžadovať. Som šťastná ja i tí, ktorým som sa snažila pomôcť. A o tom tento môj príbeh vlastne je.

Keď som sa vrátila k svojej rodine, ľahla som si do postele a dva dni ležala, lebo som nemohla od vyčerpania ani vstať. Potom som šla k lekárovi. Skonštatoval, že mám infekčnú mononukleózu vo veľmi pokročilom štádiu. Bol to pre mňa šok. Niekoľko dní som drela, aby som pomohla druhým a teraz som vážne chorá a musím stráviť niekoľko týždňov v nemocnici. Po rozume mi chodilo porekadlo – pre dobrotu na žobrotu. Pane, prečo? Za čo som si to zaslúžila? Celý čas v nemocnici som sa Boha pýtala, prečo to dopustil. Odpoveď som nedostala. Boh mi však do mojej nemocničnej izby každý deň posielal anjelov v podobe mojich priateľov. Po niekoľkých týždňoch som sa mohla radovať, že som opäť doma.

Boh na nás nikdy nedopustí to, čo by sme nemohli zvládnuť. Keď sa nám niečo prihodí, pomáha nám znášať naše útrapy a berie na ramená naše zúfalstvo.


Zdieľať: