Sme na Floride, v Cap Kennedy. Je 28. januára 1986. Slnko sotva vyšlo. Je zima. Obloha je modrá. Ukazuje sa pekný deň. Challenger stojí pripravený splniť nové poslanie. Bude to 25. let. Lety sa stali takmer zvykom. Vo vnútri vesmírnej lode sú siedmi. Päť mužov a dve ženy. Tvoria posádku, ktorá je súčasne mladá aj rôzneho vyznania a rozličných rás. V tejto posádke pôsobí jedna cestujúca ako sprostredkovateľka. Volá sa Christa Mc Auliffe. Nie je ani vojačka ani vedkyňa ako jej kamarátky. Je učiteľka. Jej žiaci sú veľmi horliví fanúšikovia.
V okolí Cap Kennedy sa zhromaždil dav. Rodičia a manželky astronautov zaujali miesta na čestnej tribúne. Pri počítaní posledných sekúnd nastáva dojímavé ticho. Štyri, tri dva, jeden. Štart! Loď s tromi rezervnými raketami na k zadnej strane majestátne vzlieta. Hurá! kričí dav. Christini rodičia sa usmievajú. Všetko prebehlo šťastne.
Ale niektorí ľudia sú znepokojení. Ako inžinieri boli proti tomu, aby sa let rakety uskutočnil. Podľa nich bolo treba pre teplotu pod nulou vymeniť tesnenie rezervných rakiet. Naliehavo žiadali o to spoločnosť NASA. Vedeli, že aj tá najdôležitejšia technika sa musí riadiť podľa zákonov. Ale úradníci a správa si žiadosti nevšímali. Prečo by mala mať vesmírna loď problémy? Napokon všetko prebieha dobre. Pred 70 sekundami sa Challenger odlepil od Zeme. Na oblohe už vidno len bielu čiaru. Aj tá čoskoro zmizne. Sedemdesiata prvá, sedemdesiata druhá sekunda. Kocky sú hodené. Nie, lebo v sedemdesiatej tretej sekunde počuť tlmený výbuch. Na oblohe sa zjaví viacero stôp; pripomínajú čudnú kyticu. Čo sa deje? Komentátor mlčí. Christini rodičia sa pokúšajú pochopiť. Nikto im nepodá vysvetlenie.
Ticho trvá 40 minút. Potom komentátor NASA oznamuje hlasom priduseným od dojatia: Práve sme dostali správu z leteckého centra. Loď vybuchla.
„Pane Bože! Pane Bože!“ zvolá Christina mama. „Otecko!“ kričí malá dcérka astronauta Michaela Smitha. „Otecko, vráť sa! Vždy si sľuboval, že sa ti nič nestane!“
Nikdy nezabudnem na tú hroznú scénu, na smrť siedmich astronautov, ktorú som videl na vlastné oči. A na tvár Christiných rodičov, keď sme sa na nich zblízka pozerali.
Tejto tragédii sa dalo predísť. Stačilo poslúchnuť varovanie inžinierov a dbať na určité predpisy a zákony.
Aj nám Boh zanechal prikázania, aby sme sa vyhli tragickým omylom, nehodám a chorobám. Ľudia sa však pokladajú za múdrych a zanedbávajú ich. Keď ide o Boha, poslušnosť pokladáme za nepovinnú. Ale následky sú veľmi vážne.


Zdieľať: