Počas dlhej a ťažkej choroby otca sa dvaja starší synovia o neho veľmi nezaujímali. Pri lôžku starca bdel len najmladší. Len on bol pri smrti otca. Tí starší boli zaujatí inými vecami. Keď už bolo po všetkom, najmladší kľačal celú noc pri nehybnom tele otca a plakal.

Niet sa čo čudovať, že nad ránom zadriemal, tak ako bol na kolenách. V takej polohe spal celý deň. V ten deň sa starší bratia podelili o majetok, čo ostal po otcovi. Jeden si vzal dom a polia, druhý statok a maštale.

Keď sa večer mladší brat zobudil, tí starší sa mu posmievali: „Prespal si si podiel, zdedil si len sen.“

Keď sa obyvatelia obce dozvedeli o takej nespravodlivosti, boli veľmi pobúrení. V obci to vrelo, len ten, ktorého sa to najviac týkalo, akoby si z toho nič nerobil.

Na druhý deň ráno, keď sa bratia vybrali na pole, on si ľahol pod najväčší strom a bezstarostne zaspal. Práce bolo mnoho, preto starší bratia večer padli od únavy na posteľ. Nemohli však zaspať. Akási neznáma sila ich ustavične kmásala za plecia a akýsi chrapľavý hlas im stále vravel: „Vstávaj, nespi, ty si predsa nezdedil sen.“

Tak to bolo i v nasledujúce dni. Zakrátko prefíkaní bratia vyzerali ako tiene. Padali z nôh. Po čase sa dovliekli k náčelníkovi obce s prosbou o radu. Ten im prikázal, aby majetok po otcovi podelili spravodlivo: na tri časti.


Zdieľať: