V to ráno obuvník Konrád vstal veľmi skoro, upratal dielňu, zakúril v kachliach a prikryl stôl. Dnes nechcel pracovať, lebo očakával významného hosťa – Pána Boha. Minulú noc mu to Pán oznámil v sne. Konrád sedel v teplej miestnosti a čakal. Bol veľmi naradostnený. Zrazu začul zvonku kroky. Niekto zaklopal na dvere. ´Akiste je už tu,´ pomyslel si Konrád a rýchlo otvoril dvere. Ale to bol poštár, ktorý bol veľmi premrznutý. Konrád ho pozval dnu a pohostil teplým čajom. Poštár sa poďakoval a odišiel.

Bolo už poludnie, ale Pána Boha ešte nebolo vidieť. Zrazu zbadal malého chlapca, ktorý plakal. Konrád ho zavolal k sebe. Dozvedel sa, že chlapec v tlačenici stratil mamu a netrafil domov. Konrád nechal otvorené dvere a chlapca zaviedol domov. Keď sa vracal, bola už tma. Veľmi sa zľakol, keď videl, že niekto je v jeho izbe pri okne. Srdce mu tĺklo od radosti, lebo si myslel, že je to Pán Boh. Bola to však žena, ktorá bývala v tom istom dome nad ním a bola veľmi unavená a smutná. Dozvedel sa, že tri noci nespala, lebo malý synček Peťko bol chorý. Mal takú vysokú horúčku, že už nepoznal ani svoju mamu. Konrádovi bolo ženy ľúto, lebo stratila muža a bola sama. Podujal sa ošetrovať malého chlapca. Dával mu studené obklady. Zatiaľ si jeho mama trochu oddýchla.

Keď sa vrátil do svojej izby, bola už polnoc. Unavený a sklamaný si ľahol a zaspal. Deň prešiel, a Pán Boh neprišiel. Zrazu počuje hlas: „Ďakujem ti za tvoju pomoc. Ďakujem ti, že som mohol byť tvojím hosťom.“


Zdieľať: