Dva milióny mŕtvych a pätnásť miliónov utečencov. To je cena, ktorú India a Pakistan zaplatili za svoju samostatnosť, ktorú získali v roku 1947.

„Najväčšia kolóna utečencov bola dlhá asi osemdesiat kilometrov. Mohlo v nej byť asi dvesto tisíc ľudí. Niektorí mali vozy ťahané byvolmi, iní šli pešo. Nebola zaistená voda ani lekárska starostlivosť,“ opisuje hromadný exodus jeden z vtedajších dôstojníkov Wajahat Husain.

„Ako narastala únava, začali sa utekajúci ľudia zbavovať svojich batožín. Po troch, štyroch dňoch odhodili aj to posledné, čo mali. Zostali im len roztrhané, špinavé šaty. A nakoniec za sebou matky začali nechávať svoje malé deti. Deti sa plazili v priekopách pri ceste, zatiaľ čo okolo sa tiahli tisíce a tisíce zúbožených ľudí. Bol to príšerný pohľad,“ končí svoje rozprávanie Wajahat Husain.

Okrem detí doplatili na násilnosti roku 1947 najmä ženy. Jedným z najhrôzostrašnejších symbolov vtedajšieho utrpenia je vraždenie žien a dievčat, ktoré ich mužskí príbuzní často sami zabili alebo donútili k samovražde, aby uchránili ich česť a česť svojho rodu.

To je ovocie, ktoré prináša nenávisť a ľudská zloba.


Zdieľať: