George Vandeman vo svojej knihe Takmer zabudnutý deň opisuje príbeh jednej zimnej noci, keď rímska jednotka táborila pri jazere vo Francúzsku. Štyridsať hrdinov, ktorí neboli ochotní zrieknuť sa svojej viery v Ježiša Krista, bolo odsúdených na smrť v zamrznutom jazere. V treskúcej zime, keď stáli uprostred jazera, začali spievať. Prísny, hrdý rímsky veliteľ sa ohrieval pri ohni a počúval ich spev: „Štyridsať bojovníkov bojuje pre teba, ó, Kriste, prosí ťa o víťazstvo a o korunu…“ Toto nezvyklé svedectvo sa zvláštnym spôsobom dotklo tvrdého legionára, ktorý bol zvyknutý na kliatby a prosby o milosrdenstvo. Počúval spev, ktorý prichádzal z tmy. Uvedomil si, že sú to muži z jeho vlastnej jednotky, ktorí sa previnili iba tým, že verili inému pánovi než cisárovi. ´Zaslúžia si skutočne smrť? Musí týchto štyridsať hrdinov skutočne zomrieť?´ pýtal sa sám seba.

Vyšiel na breh do chladnej noci, nazbieral drevo a pridal na oheň. Dúfal, že jeho žiara a teplo mrazivej noci prinúti týchto mužov vzdať sa svojej bláznivej viery a znova sa pripojiť k cisárskej jednotke. Ale k jeho ušiam stále prichádzal spev zo zamrznutého jazera: „Štyridsať bojovníkov bojuje pre teba, ó, Kriste, prosí ťa o víťazstvo a o korunu…“ Potom sa zrazu slová piesne zmenili: „…tridsaťdeväť bojovníkov bojuje pre teba, ó, Kriste…“

Vo chvíli, keď pieseň doznievala mrazivým nočným povetrím, jeden z odsúdených ťažkým krokom vystúpil na zmrznutý breh a zrútil sa na zem vedľa plápolajúceho ohňa. Už ich nespievalo štyridsať… Na brehu vo svetle ohňa stál veliteľ légie a vnútrom mu zmietali zvláštne pocity. Bol hlboko dotknutý. Zrazu sa jeho vojaci stali svedkami toho, ako sa ešte raz smutným pohľadom pozrel na vojaka schúleného pred ním na zemi, potom odhodil kabát a skôr než ho dokázali zadržať rozbehol sa k zmrznutým väzňom a zvolal: „Dokiaľ žijem, budem s vami!“

Onedlho k vojakom na brehu doľahla pieseň s novým nádychom víťazstva: „Štyridsať bojovníkov bojuje pre teba, ó, Kriste, prosí ťa o víťazstvo a o korunu…“


Zdieľať: