V jednej rodine žila staršia pani – babička so svojím manželom. Dedko bol po operácii. Ťažké zdravotné problémy poznačili aj jeho celkový psychický stav. Veľmi často, keď mu bolo zle, bol nevrlý a nepekne sa správal k babičke, ktorá dosiaľ pracovala. Napriek tomu sa s pomocou najbližších o svojho manžela vzorne starala.

Raz v nedeľu sa zišla celá rodina. Už pred obedom bolo v byte veselo hlavne vďaka vnúčatám – jedenásťročnej Katke, osemročnej Lucke a štvorročnej Eliške. Keď sa najedli, rozmýšľali, ako spolu prežiť popoludnie. Dedko sedel vo svojom invalidnom vozíku, nohy mal prikryté dekou a rozprával sa so zaťom. Vonku bolo škaredo, chladno a pršalo. Čo robiť v takej chvíli? V tom babičke niečo napadlo: „Ideme na výlet!“ Nachystala keksíky, umyla jabĺčka, dedka s vozíkom postrčila trochu ďalej od gauča. Rodičia sedeli pri stole a napäto sledovali, čo sa bude diať. Babička sa posadila rozkročmo pozdĺž na gauč, pred ňu si sadli všetky tri vnučky. Najmladšia modrooká Eliška bola šofér. Do rúk dostala vankúšik ako volant. A začala jazda. „Brrm, brm, brrm… tú tú, brrm.“ Deti si pritom rozbalili keksíky, nejaký papierik spadol aj na zem, ale šlo sa ďalej. Na zem padali odrobinky. Všetci pojedali cestou jabĺčka. Autobus sa nakláňal raz vľavo, inokedy vpravo. Omrvinky aj s papierikmi padali v zákrutách z gauča dolu. Dievčatá sa smiali. Dedko strnulo pozoroval šialenú jazdu výletníkov a napomínal ich: „Robíte tu neporiadok! Pozrite koľko odrobiniek popadalo na zem!“ Chvíľu bolo ticho a nič sa nedialo. Potom malá Eliška odhodila vankúšik – volant, zosunula sa z gauča a prišla k dedkovi. Celá spotená z tej divokej jazdy chytila dedka za ruku. S pohľadom upretým do dedových očí povedala: „Nerozprávajte počas jazdy s vodičom!“ A vrátila sa do autobusu.

Výlet sa skončil, ale smiech a dobrá nálada nie. Nakoniec sa smial aj dedko a neporiadok sa ľahko upratal.


Zdieľať: