Sadla som si na kraj postele a rozčesávala si vlasy.

„Môžem, zlatko?“ spýtal sa otec spoza dverí a vyťukal na dvere náš dohovorený signál. Vždy, keď mi prišiel popriať dobrú noc, povedal mi aj niečo osobné a dôležité.

„Samozrejme, otec. Vieš, že nikto iný nie je viac vítaný v mojom kráľovstve.“ Otvorila som dvere a zvolala: „Vitaj! Vitaj!“ Doslova som vyskočila na otca a pobozkala ho.

V ten večer však bola otcova tvár akási bledá. Vošiel dnu a zamkol za sebou dvere zvnútra.

„Čo je otec? Stalo sa niečo?“

Otec ma vzal za ruku. Spolu sme si sadli na posteľ. „Musím ti niečo povedať. A nebude to také jednoduché.“

Mlčala som. Zrazu som mala v ústach strašné sucho. Žalúdok sa zvieral v kŕčoch, pretože som presne vedela, čo mi chce otec povedať.

„Mama a ja sme sa včera večer rozhodli, že už nechceme žiť spolu. Povedal som mame, že ti to poviem, zlatko moje.“

V hrdle mi uviazli stovky slov. Nemohla som vysloviť ani jedinú slabiku. Chcela som kričať: „Nie! Nie! Nie, otec! Ty nesmieš odísť!“ Namiesto toho som civela kdesi do prázdna. „Otec,“ podarilo sa mi napokon predsa len otvoriť ústa, „kam odídeš? Uvidíme sa ešte niekedy?“

„Nebudem bývať ďaleko, Lydka,“ povedal. „Každý týždeň ťa prídem pozrieť, neboj sa. Každý z nás si zvykne na novú situáciu a všetko bude zas v poriadku.“ Vzal moju tvár do svojich rúk a jemne ma pobozkal na líce. Jeho tvár bola vlhká. Potom náhle vstal a povedal: „Čoskoro sa ti ozvem.“ A skôr, ako som mohla niečo povedať, bol preč.

Počula som, ako schádza dolu schodmi. Počula som, ako šiel niekoľkokrát k autu a vrátil sa naspäť. Počula som, ako smrká. Potom poslednýkrát buchli dvere auta. Auto naštartovalo a odišlo. Otec bol preč.

Vzala som hrebeň a začala sa opäť česať. V mysli sa mi začali vynárať chvíle, keď som sa v posteli bála, pretože som počula, ako sa otec s mamou hádajú. Oni si určite mysleli, že už spím, a preto ich nemôžem počuť. Spomenula som si, koľkokrát som čakala, že sa otec vráti domov, ale nevrátil sa. Nebola som azda ja tou príčinou, pre ktorú sa otec s mamou toľko hádali? Celé moje vnútro kričalo a plakalo. Drahý Bože, potrebujem, aby si mi pomohol!

Bolo mi až na vracanie, keď som ráno nastúpila do školského autobusu. Bola som si istá, že čoskoro sa každý dozvie, že aj ja patrím medzi deti z tých „rozvrátených“ rodín. Sadla som si k oknu a čumela von. Na vedľajšom dvore suseda prášila koberec. Vždy, keď mama a otec niekam odišli, starala sa o mňa. Bola ako naša stará mama. Nevydala sa a nemala pri sebe blízkych, a tak sa starala o záhradu a pomáhala všetkým, ktorí potrebovali dozrieť na deti.

Počas vyučovania sa ma spolužiaci a učiteľka niekoľkokrát spýtali, či mi niečo nie je. Vždy som povedala: „Ale nič, všetko je v poriadku,“ a radšej som rýchlo otočila hlavu a privrela oči, aby mi nevyhŕkli slzy. Stále znovu som sa pristihla, ako sa modlím: Pane, potrebujem, aby si mi pomohol. Večer som sa snažila mame vyhýbať. Nemohla som sa dívať na jej červené opuchnuté oči.

Otec za mnou chodieval každý víkend. Občas ma vzal do cukrárne alebo do mesta a kúpil mi niečo, o čom vedel, že mi to urobí radosť. Veľmi som túžila celkom dôverne a otvorene sa s otcom porozprávať. Ale keď sme boli spolu, vždy sme sa rozprávali o počasí, škole, otcovej práci alebo o tom, kam ma vezme cez prázdniny. Keď som chcela začať vážnejší rozhovor, vždy ma štipol za líce a povedal: „Už by sme sa mali vrátiť domov, zlatko.“ Odviezol ma domov, pobozkal ma a stratil sa medzi autami.

Potom sa začali problémy v škole. Nedokázala som sa sústrediť. Pri domácich úlohách som si vravela: Načo sa učiť? Veď nikto sa skutočne nezaujíma o to, ako sa učím a aké mám známky. Až raz si ma triedna učiteľka nechala po vyučovaní a spýtala sa ma: „Lydka, veľmi si sa zhoršila v prospechu. Zrejme musíš mať nejaký vážny dôvod. Nech je to čokoľvek, prosím, povedz mi, čo ťa trápi, moja drahá.“

„Naozaj ma nič netrápi, pani učiteľka,“ odpovedala som. „Sľubujem, že sa posnažím, aby to bolo lepšie.“ Jej dobrácke čierne oči sa zahľadeli do mojich. Vedela som, že mi chce pomôcť. Ale slová sa mi zasekli v hrdle, ako v ten večer, keď otec naposledy prišiel za mnou. Cestou domov som sa zastavila v obchode, že si niečo kúpim. Vracala som sa okolo našej dobrej susedy. Práve kosila trávnik. Keď ma uvidela, prišla ku mne. „Lydka, chcela som ťa dnes zavolať k nám. Mám u seba malé dievčatko, ktorého rodičia museli ísť na pohreb. Dievčatko by sa strašne rado s niekým hralo. Myslela som si, že ty by si ju dokázala rozveseliť, aby mohlo aspoň na chvíľu zabudnúť na rodičov.“ Inokedy by som od radosti skákala, ale teraz som len odmerane odpovedala: „Môžem to skúsiť.“

„Máš veľa úloh?“ spýtala sa.

„Mám. Ale hodinu si pre vás vždy nájdem, aby som vám pomohla.“ Pani suseda mi chcela hneď ukázať malú Betku, tak sme po špičkách šli do izby, kde spala. Vyzerala naozaj ako obrázok. Už sme potichu odchádzali, keď sa mi odrazu tri razy kýchlo. Betka otvorila oči, postavila sa na okraj postieľky a začala kričať: „Mama! Mama!“

Suseda ju vzala na ruky a objala. „Mamička a ocko sa onedlho vrátia,“ utešovala ju. „Zatiaľ sa s tebou zahrá Lydka.“

Vtom zazvonil telefón. Pani suseda mi podala Betku. Bola som prekvapená, ako veľmi som si priala utešiť ju. Pritlačila som ústa k jej zlatým kučerám a zašepkala som: „Ty moje úbohé dieťatko! Viem, ako sa cítiš!“ Keď som to povedala, rozplakala som sa. Nevedela som, ktoré slzy sú Betkine a ktoré moje. Bola som však rada, že pani suseda telefonuje tak dlho. Kým sa vrátila, obom sa nám podarilo utíšiť sa.

„Pôjdem domov a keď urobím, čo mi mama nakáže, vrátim sa a budem sa hrať s Betkou,“ povedala som. Obidve ma odprevadili k bránke. Betke sa zapáčili fialové petúnie na okne a ťahala sa k nim. Suseda ma potľapkala po pleci. S očami plnými lásky sa na mňa pozrela a usmiala sa. Vtedy som si pomyslela: Ako fialové petúnie pomôžu malej Betke zabudnúť na to, že zostala sama, mne zas pomôže práve ona zabudnúť na to, že som tiež zostala sama. Uvedomila som si, že práve to bol spôsob, ako Boh odpovedal na moju modlitbu, v ktorej som ho prosila o pomoc.


Zdieľať: