Štrnásťročný Christofer Dzunzo sedel na lavičke pred ich domom urobeným z bambusu a blata. Čakal na otca. V ruke držal obálku, v ktorej boli výsledky od lekára.

Christofer žije v krajine Malawi v Afrike. Práve sa dozvedel, že má HIV, vírus, ktorý napáda imunitný systém tela a spôsobuje AIDS. Poprosil lekára, aby pre istotu urobil test ešte raz. Jeho matka bola s ním, keď lekár potvrdil, že výsledky testu HIV sú naozaj pozitívne. Mama bola láskavá a chápala ho, ale bál sa, čo na to povie otec. Chcel s ním byť sám, keď mu to oznámi.

Prezeral si tučnú obálku bez známky a ruky sa mu takmer triasli. Ani si nevšimol, že otec už prišiel.

„Čo je to?“ spýtal sa otec.

Christofer neodpovedal, len hľadel na list. Nakoniec podal obálku otcovi.

„Mám HIV,“ povedal Christofer, zatiaľ čo otec otváral obálku.

Ticho.

„Otec!“ povedal zrazu Christofer, „veď povedz niečo!“

Výraz otcovej tváre sa zmenil z úsmevu na šok rýchlejšie, ako sa myš schová do svojej diery. Nakoniec v nej Christofer zbadal hnev.

„Christofer,“ zahundral otec, „nemá zmysel, aby si ďalej chodil do školy. Platiť naďalej za vyučovanie sú vyhodené peniaze.“

Christoferov otec musel platiť za jeho školu dosť veľké peniaze. Keď nebude mať zaplatené školné, nebude môcť chodiť do školy. Christofer sa veľmi chcel naučiť čítať a písať a sníval o tom, že jedného dňa pôjde na nejakú technickú školu. Väčšina detí v Afrike nemá také šťastie ako Christofer. Nechodia do školy, preto nevedia čítať ani písať.

„To nie je fér!“ vykríkol Christofer.

„Máš nevyliečiteľnú chorobu. Nemienim nadarmo vyhadzovať peniaze,“ zahulákal otec a odišiel dnu.

„Ó, Pane, či nedržíš nado mnou svoju ruku?“ modlil sa Christofer potichu. „Mama a otec ťa vždy prosia, aby si nad nami bdel. Mama vždy prosí, aby strážni anjeli stáli pri jej deťoch. Zabudol si na mňa? Moja sestra hovorí, že všetko slúži na dobré tým, ktorí v teba veria. Ako môže byť táto choroba na niečo dobrá? Nerozumiem, Pane…“ Rozplakal sa.

Otec mlčal pri obede a aj večer, keď spolu celá rodina počúvala rádio. Christofer mal tri sestry a jedného brata. Televízor nemali.

V rádiu hovoril muž menom Michal Usi o sirotinci, v ktorom bývali deti s HIV. V tomto sirotinci našli útočisko a bezpečie deti mladšie ako päť rokov. Christofer bol rozhodnutý zájsť za pánom Usim. Ak nemôžem chodiť do školy, azda môžem aspoň pomáhať v tomto sirotinci, povedal si.

Keď na druhý deň vošiel do budovy sirotinca, pomocníčky, ktorá držala na rukách dieťa, sa spýtal na pána Usiho. „Áno, je vo svojej kancelárii,“ povedala žena a ukázala na miestnosť na konci dlhej chodby.

Christofer zaklopal na dvere.

„Vstúpte!“ zavolal pán Usi. Keď uvidel Christofera, spýtal sa: „Ako ti môžem pomôcť?“

„Volám sa Christofer Dzunzo a včera večer som počúval v rádiu vašu reláciu,“ začal Christofer. „Rád by som dobrovoľne pomáhal týmto deťom. Nedávno zistili, že aj ja mám HIV, preto mi môj otec nechce ďalej platiť školu.“

„Je mi veľmi ľúto, že aj ty máš HIV,“ povedal pán Usi. „Budeme radi, keď nám budeš pomáhať. Každá ruka je tu dobrá. Veríme, že Boh má všetko vo svojej moci.“

„Hm, to je naozaj pekné,“ povedal Christofer ironicky. Otázky mu vírili hlavou a on nevedel, čo sa spýtať najprv. Nakoniec vyhŕkol: „Ak má Boh všetko vo svojej moci, ako to, že všetky tieto deti majú HIV? Prečo som to dostal aj ja? Dôveroval som Bohu – a teraz… Ak dovolí, aby sa diali takéto strašné veci, ako mu môže človek dôverovať?“

„Christofer,“ začal pán Usi, „sú veci, ktoré nepochopíme, kým sa nestretneme s Ježišom tvárou v tvár. Boh ťa určite nenakazil HIV, aj keď to dovolil. Musíme mu dôverovať aj vtedy, keď mnohým veciam nerozumieme.“

„A čo verš Rim 8,28? ´Všetko, čokoľvek sa stane, slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha a ktorých si povolal podľa svojho odvekého plánu.´ Ako môže byť táto choroba na niečo dobrá?“

„Neviem, aký plán má Boh s tebou, Christofer,“ povedal pán Usi pomaly. „Ja nasledujem Ježiša nie preto, že mi môže dať život bez bolesti, ale preto, že je dobrý.“

„Áno,“ súhlasil Christofer, „Boh je dobrý. Ale neviem, či Boh odpovie na moju modlitbu, aby som mohol chodiť ďalej do školy. Prihovorili by ste za mňa u môjho otca?“

„Si veriaci?“ spýtal sa pán Usi.

„Áno.“

„Potom si myslím, že by si mal poprosiť vášho kazateľa, aby sa porozprával s tvojím otcom. Určite sa poznajú. Keby to neurobil on, pôjdem za ním ja.“

Christofer poďakoval a spýtal sa, ako by im mohol dnes pomôcť. „Môžeš sa hrať s deťmi hry a čítať im,“ povedal pán Usi. „Môžeš tiež pomôcť niektoré nakŕmiť.“

Ešte v ten istý týždeň Christofer poprosil kazateľa, aby zašiel za jeho otcom. Dohodli sa, že sa stretnú v piatok večer. Christofer netrpezlivo čakal, kým sa otec vráti domov. Keď sa vrátil, z jeho očí sálalo teplo a pochopenie. „Christofer, môžeš sa vrátiť do školy,“ povedal otec.

„Ďakujem ti z celého srdca, otec,“ skríkol Christofer. Znovu začal chodiť do školy. Aj keď Christofer nemá jednoduchý život, potešujúce je, že nebezpečenstvo vírusu HIV, ktorý v sebe nosí, sa doposiaľ neprejavilo.


Zdieľať: