Dobré ránko

Počas dlhej a ťažkej choroby otca sa dvaja starší synovia o neho veľmi nezaujímali. Pri lôžku starca bdel len najmladší. Len on bol pri smrti otca. Tí starší boli zaujatí inými vecami. Keď už bolo po všetkom, najmladší kľačal celú noc pri nehybnom tele otca a plakal.

Niet sa čo čudovať, že nad ránom zadriemal, tak ako bol na kolenách. V takej polohe spal celý deň. V ten deň sa starší bratia podelili o majetok, čo ostal po otcovi. Jeden si vzal dom a polia, druhý statok a maštale.

Keď sa večer mladší brat zobudil, tí starší sa mu posmievali: „Prespal si si podiel, zdedil si len sen.“

Keď sa obyvatelia obce dozvedeli o takej nespravodlivosti, boli veľmi pobúrení. V obci to vrelo, len ten, ktorého sa to najviac týkalo, akoby si z toho nič nerobil.

Na druhý deň ráno, keď sa bratia vybrali na pole, on si ľahol pod najväčší strom a bezstarostne zaspal. Práce bolo mnoho, preto starší bratia večer padli od únavy na posteľ. Nemohli však zaspať. Akási neznáma sila ich ustavične kmásala za plecia a akýsi chrapľavý hlas im stále vravel: „Vstávaj, nespi, ty si predsa nezdedil sen.“

Tak to bolo i v nasledujúce dni. Zakrátko prefíkaní bratia vyzerali ako tiene. Padali z nôh. Po čase sa dovliekli k náčelníkovi obce s prosbou o radu. Ten im prikázal, aby majetok po otcovi podelili spravodlivo: na tri časti.

Keď bol môj synovec Štefan ôsmak, stal sa členom školského družstva cezpoľného behu.

Stáli sme opodiaľ a pozorovali, ako sa pretekári rozcvičujú. Potom sa zhromaždili na štartovnej čiare, zaznel výstrel a chlapci začali svoj vyše päťkilometrový beh cez les. Len čo sa rozbehli, Štefanova matka schytila obrovský megafón a začala kričať hlasnejšie než ktokoľvek iný: „Štefan, do toho!“ Povzbudzovala ho nie raz, ale v desať sekundových intervaloch. Keď chlapci zmizli z dohľadu, utekala na strategické miesto pri zákrute, po ktorej mali pretekári o chvíľu bežať. Hoci chlapcov nebolo vôbec vidno, stále kričala: „Štefan, do toho!“

„To musíš tak hlasno kričať?“ spýtal sa jej môj manžel.

„Áno,“ odvetila a zakričala: „Štefan, do toho!“

Priznám sa, že aj ja som sa cítila trochu trápne, ale ona nie. Keď raz opäť zakričala: „Štefan, do toho!“, istý muž na ňu zavolal: „Pani, on vás určite nepočuje!“

„On ťa naozaj nemôže počuť, keď je kdesi v lese,“ pridala som sa aj ja.

„Neviem, či ma počuje alebo nie, ale ak áno, vieš si predstaviť, ako ho to povzbudí?“ Po celý čas, kým chlapci bežali, takto povzbudzovala svojho syna.

„Keď počujem, ako ma mama povzbudzuje, chcem dobehnúť až do cieľa,“ povedal po pretekoch Štefan.

To je krásny príklad toho, čo môže urobiť dobrá mama pre svoje deti, ktoré sa vydávajú na veľký beh životom.

Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

V jednom kláštore zabúchala na dvere bezdomovkyňa. „Prineste mi, prosím, polievku. Som veľmi hladná.“ Brat vstal a priniesol jej tanier teplej polievky. Keď ju dojedla, z plného hrdla začala spievať. „Choďte do kuchyne a povedzte kuchárovi, že navaril takú dobrú polievku, že aj bezdomovkyňu rozospievala. Bola som aj v susednom kláštore. Poprosila som ich o pohár čaju. Začali sa ma pýtať, že prečo takto žijem, že sa určite málo modlím, že ma takto Boh trestá za môj život. Po asi desiatich minútach výčitiek mi napokon priniesli pohár čaju. Priznám sa, vôbec mi nechutil, na rozdiel od vašej polievky. Pochopila som, že do konca sveta budú kláštory a chudobní ľudia, aby ste vy mohli robiť dobré skutky. Nie my potrebujeme vás. Boh nám vie pomôcť aj bez vás. To vám nevie pomôcť bez nás,“ povedala a odišla.

Dávajme si pozor, keď sa navzájom počúvame. Je dôležité podať pohár čaju, ak nás niekto prosí o čaj a podať polievku, ak nás niekto žiada o polievku. Lebo ani nám Boh neponúka výčitky, keď ho prosíme o pomoc.

Od jednej známej som dostal SMS správu, či by som nenavštívil jedného pána, ktorý k nim chodieval na bohoslužby, ale potom odišiel do Žakoviec pri Kežmarku do nejakého ústavu na doliečenie. Onomu pánovi som napísal list, aby sa nestalo, že keď tam prídem ho nenájdem. Asi o týždeň som dostal list, ale nie od neho. Vrátil sa mi môj list s tým, že adresát bol odsťahovaný. Keď som o tom informoval svoju známu, nevedela, čo sa mohlo stať. Čakal som vyše pol roka, kým mi zistila jeho novú adresu. Nachádzal sa niekde v Trenčíne.

Opäť som mu napísal list ako predtým. Vysvetlil som mu, odkiaľ mám jeho adresu a ponúkol mu, že keď pôjdem okolo, môžem ho navštíviť. Ten pán mi hneď odpovedal: „Teším sa na stretnutie. Som v nemocnici a nemám sa dobre. Obávam sa, že sa ku mne nedostanete, pretože vás nepustia.“ Ja som mu odpovedal: „Nemusíte sa báť. Určite sa k vám dostanem, pretože mám duchovenský preukaz.“ Odpoveď prišla zanedlho. V liste mi opísal, v akom stave sa nachádza a čo všetko v živote napáchal. List zakončil vyznaním, že v kuchyni nožom zavraždil vlastnú manželku. Hneď som mu odpísal. List som začal textom z Prvého Jánovho listu 1,9: „Keď vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti.“ Poďakoval som mu za list a sľúbil, že keď pôjdem najbližšie okolo Trenčína, preruším cestu a navštívim ho.

Ani nie po dvoch týždňoch som dostal ďalší list. Bol podaný na pošte v Trenčíne, ale písmo na obálke nebolo jeho. Keď som list otvoril, dozvedel som sa, že bol napísaný spolubývajúcim onoho pána. Predstavil sa mi a oznámil, že na štvrtý deň po tom, čo dostal odo mňa list, ten pán zomrel. Veľmi sa tešil na moju návštevu a rozhovor. Ale potom prišiel deň, keď cítil, že prichádza koniec. Preto požiadal jeho, aby ma o tom informoval.

Pečeň je jeden z najdôležitejších orgánov v našom tele. Predstav si ju ako továreň a čističku súčasne. Plní veľa rôznych úloh.

Pečeň je ako filter, ktorý čistí krv od škodlivých látok, ktoré sa do tela dostanú napríklad jedlom alebo liekmi. Keď zjeme jedlo, pečeň ho spracováva a premieňa na energiu, ktorú naše telo potrebuje. Pečeň vyrába a ukladá žlč, aby sa mohla neskôr dostať do čriev. Žlč pomáha pri trávení tukov. Pečeň slúži ako sklad pre niektoré dôležité látky, ako je cukor alebo vitamíny. Keď ich telo potrebuje, pečeň ich uvoľní do krvi. Pečeň vyrába veľa dôležitých bielkovín, ktoré sú potrebné pre správne fungovanie tela.

Bez pečene by sme nemohli žiť. Je to ako motor nášho tela, ktorý zabezpečuje, aby všetko fungovalo tak, ako má. Ak je pečeň poškodená, môže to viesť k vážnym zdravotným problémom.