Žiarivo modrý bicykel leží v tráve. Kolesá sa ešte krútia. Slnečné lúče sa odrážajú od strieborných špíc.

„Ach, nie!“ vykríkla som v hrôze.

Len pred niekoľkými sekundami môj mladší brat Richard prefičal okolo mňa s víťazoslávnym pokrikom. Potom však vbehol kolesom do diery na kraji cesty a ponad riadidlá preletel do trávy.

„Len nijakú paniku,“ šomrala som si, keď som sa rozbehla za ním.

Môj desaťročný brat ešte stále ležal v tráve. Ruky mal akosi neprirodzene šikmo. Možno ich má zlomené, pomyslela som si. Nohy mu trčali zo zaplátaných džíns. Mal ich kdesi až pod bradou. Keď sa pokúsil pohnúť nohou, zastonal.

Vtedy som uvidela krv. Zabolelo ma pri srdci. Prosím, Pane, nech je Richard v poriadku. „Richard?“ jemne som ním zatriasla. „Môžeš vstať?“

„Ja… Ja neviem,“ povedal a urobil akúsi grimasu. „Bolí to.“

„Čo ťa bolí?“

„Brucho,“ zastonal opäť.

Cestou k nášmu domu sa ma zmocnil strach. Ani som poriadne za sebou nezavrela dvere, len som zakričala: „Mami, Richard spadol!“

Mama sa rozbehla za Richardom. „Zdá sa mi, že zlomené nemá nič,“ povedala, keď sme mu pomohli dostať sa dnu a uložili sme ho na posteľ. „Prikry ho. Ja idem po ocka.“

Keď sa mama tichým tónom rozprávala s otcom, jej hlas sa chvel. Nesnažila som sa počúvať ich. Ruky sa mi triasli, keď som mu mokrou vreckovkou utierala čelo okolo rany nad okom.

Trocha sa usmial a hneď zastonal. „Je… je mi zle.“

Zakričala som na mamu a utekala po nejaký hrniec, vedro alebo hocičo, čo mi padne pod ruku. Ale už bolo neskoro. Richard už vracal. Krv bola všade. Tričko mal úplne mokré.

„Janka, rýchlo vytoč 112! Rýchlo!“ povedala mama.

………………

Na parkovisku pred nemocnicou som sa rozplakala. Bolo mi nanič. Vôbec som nedokázala prestať. Otec si ma privinul silnými ramenami a pevne ma objal. Bolo to také silné, že som cítila a počula tlkot jeho srdca. „Musíš viac veriť, zlatko – kvôli Richardovi,“ povedal.

Mala som z toho všetkého zmiešané pocity. Cítila som strach i vinu. Vinu kvôli tomu, že som bola rada, že sa to stalo bratovi a nie mne. Ale ako by som to mohla niekomu povedať?

Utrela som si oči a vošla do nemocnice. Otec s mamou zmizli v pohotovostnej ambulancii a mňa nechali samú napospas môjmu strachu, mojej vine, mojej hanbe.

Lekári chodili hore a dolu cez kyvadlové dvere. Na krku sa im hompáľali stetoskopy (prístroj na počúvanie srdcových a pľúcnych šelestov). Práve vtedy niekto zajačal. Vyskočila som a buchla si hlavu o stenu za mnou. Pošúchala som si boľavé miesto a rozmýšľala, či ten mrazivý výkrik nepatril Richardovi.

„Len nech to nie je on,“ modlila som sa.

Veľké okrúhle hodiny na stene odbíjali strašne dlhé sekundy a mňa trápila otázka: Čo ak zomrie?

Po niekoľkých hodinách sa otec vrátil. Musel sa zohnúť, keď ma chcel objať v snahe potešiť ma. „Tvoj brat je veľmi chorý.“

„Môžem sa ísť naňho pozrieť?“

„Teraz nie. Musia mu urobiť nejaké testy.“

…………………

Uplynul týždeň odvtedy, čo som videla Richarda. Teraz ležal v nemocničnej izbe pri okne. Bol veľmi bledý. Z fľaše na stojane, ktorý bol vedľa postele, mu tiekla do ramena krvná plazma.

„Bolí to?“ spýtala som sa.

„Nie,“ povedal a statočne sa usmial. „Ani to poriadne necítim.“

Môj brat bol naozaj statočný. Bola to cnosť, ktorú som ja nemala.

Jeho diagnóza bola šokujúca. Môj brat mal chorobu, ktorá sa vyskytovala veľmi zriedka. Čím bol starší, tým sa vnútorná vrstva jeho žíl a životne dôležitých orgánov viac a viac oslabovala. Nehoda na bicykli bola len impulzom k prepuknutiu tejto choroby – nevyliečiteľnej choroby.

Keď sme prišli domov, zrútila som sa. Môj brat zomiera! V slzách som vyšla na dvor za dom a sadla si pod drieň. Vždy som tam chodievala, keď som bola smutná alebo mi bolo nanič. Dokonca aj v takejto ťažkej situácii som myslela na seba.

To, že Richard bol taký statočný a vyrovnaný, ma privádzalo takmer do šialenstva. Ako som mohla niekomu povedať, že naňho žiarlim? Všetko a všetci sa točili len okolo neho. Cítila som sa sama, opustená. Aj v škole som bola prvý deň medzi novými spolužiakmi. Ako to urobiť, aby naši pochopili, čo prežívam?

……………………

Richard pokračoval v liečbe s úsmevom na tvári, len sem-tam sa objavila nejaká slza. Spolu dostal 38 transfúzii. Musel jesť detskú tekutú stravu, aby sa nezhoršil stav oslabenej vnútornej vrstvy pažeráka a žalúdka.

Niekoľkokrát do roka ho pustili z nemocnice domov. Bolo to zväčša na veľké sviatky. Raz na takýto sviatok sme všetci sedeli doma okolo okrúhleho stola a spolu obedovali. Môj brat jedol zemiakovú kašu a pil hruškový džús. Veľmi sa z toho tešil.

Ja som napichovala na vidličku hrášok. Mama mala zásadu, že jedlo sa nevyhadzuje. Musela som zjesť všetko.

„Ľudia na svete hladujú,“ hovorievala. Richard bol jediný, komu nedohovárala. „Je chorý,“ pripomínala stále znovu.

V ten večer sme sa s Richardom začali hádať. Hnevalo ma, že stačilo, aby sa rozplakal alebo rozkričal, a mohol začať vnútorne krvácať. Udrieť ho – to vôbec neprichádzalo do úvahy!

Ale teraz som to urobila. Bola som zlá, priam krutá. Obviňovala som ho z toho, že je „mamičkin miláčik“. Viete, čo sa stalo potom? Ten malý odvážny fagan ma zvalil a napchal mi jednu zo svojich špinavých ponožiek do úst!

Byť celý ten čas sama bolo asi to najhoršie. Musela som variť aj upratovať – a pritom som sa sťažovala. Dávala som bielizeň do práčky – a sťažovala som sa. Robila som si domáce úlohy – a sťažovala som sa. Stále som sa len sťažovala a nariekala, sťažovala a nariekala. Chodila som po dome a stále sa sťažovala. Nemala som komu povedať, čo všetko ma trápi.

Otec bol otrávený mojím správaním. Začal mi klásť otázky na telo. „Kedy sa už konečne prestaneš ľutovať? Kvôli čomu sa vlastne ľutuješ? Skús to povedať Bohu. On ťa vypočuje.“

Ale ako to mám povedať Bohu? rozmýšľala som. Keď som sa večer modlila, snažila som sa všetko mu povedať, ale akosi to nefungovalo. Život plynul ďalej ako predtým. Cítila som sa biedne a Richard bol stále chorý.

Jedného dňa som opäť šla na dvor za dom vyčerpaná z upratovania. „Bože!“ povedala som. „Dúfam, že ma počúvaš, pretože práve teraz už naozaj nemám veľkú vieru. Ako to, že nepomáhaš môjmu bratovi, aby mu bolo lepšie? Nikdy neurobil nič, čo by bolo také strašné. Akurát s tou ponožkou… Ale ja som si to zaslúžila. Ak si naozaj tam hore a naozaj ma počúvaš, nemohol by si mi dať nejaké znamenie? Chcem Ti veriť, ale nedokážem to.“

To, čo sa potom stalo, bolo naozaj zvláštne. Ako som tak stála pod drieňom, osamelý biely kvet padal k zemi a pristál rovno na mojej topánke. Zdvihla som ho a skúmala lupienky, ktoré boli poukladané v tvare kríža – dve krátke, dve dlhé.

Náhle sa mi do očí vtisli slzy. Bola som presvedčená, že to bolo znamenie, za ktoré som prosila.

Zo srdca mi padol obrovský balvan, keď som sa dívala na krehkú kvetinku. Môj Pán ma miluje. Je tu pre mňa, ak mu otvorím svoje srdce. Už nikdy viac nemusím byť sama!

Moje každodenné modlitby za domom pod mladým drieňom sa stali našimi spoločnými rozhovormi s Bohom. Tento strom sa stal symbolom našej nádeje – zasľúbenia večného života.

Dnes hľadím na mohutný strom obsypaný bielymi kvetmi a spomínam na roky neuveriteľnej viery. Spomínam aj na Richarda. Naučil ma jednu z Božích dôležitých lekcií – dôverovať jeho láske, aj keď musíme v živote prežívať ťažké situácie. Radosť plní moje srdce, keď si uvedomím, že budeme mať vždy silu ísť ďalej, ak uveríme v nádej, ktorú nám dáva náš nebeský Otec.


Zdieľať: