V roku 1958, keď som práve dovŕšil 18, som prežíval najväčší konflikt s Bohom.

Skončil som štúdium a bol som čerstvo ženatý. Pracoval som ako sadzač na riadkovom sádzacom stroji. Chcel som zarobiť aspoň minimum. Deň predtým mi dal prísny majster jednu základnú poučku: „Buď budeš viac robiť, alebo odtiaľto pôjdeš preč.“ Mal som obavy. Zvažoval som. Aj keď som chcel slúžiť Bohu, predsa som mal pokušenie povedať: „Zabudnem na Boha. Veď vlastne neexistuje.“

Sádzací stroj (linotyp) je veľmi zložitý stroj. Jeho súčasťou je mechanizmus s vyše 90 jazýčkami, ktoré presne zapadajú do svojich zámkov. Raz sa mi stalo, že stroj sa zasekol a päť alebo šesť jazýčkov vypadlo. Keď som povolil skrutky, aby som ich vrátil na pôvodné miesto – zrazu bác! – vypadli všetky jazýčky!

„Pane Bože, čo mám teraz robiť? Jednoducho sa nedá vrátiť ich rýchlo na pôvodné miesto. Vyhodia ma! Najradšej by som Ťa teraz preklínal! Nie! Bože, chcem Ťa radšej poprosiť, aby si mi pomohol. Naozaj Ti chcem slúžiť. Ale teraz som sa dostal do peknej kaše. Snažím sa. Pomôžeš mi dostať tie jazýčky späť tam, kam patria?“

Bol som stále poriadne nazlostený a nervózny, ale akosi sa mi podarilo vrátiť aspoň časť z nich takmer na pôvodné miesto. Náhle z ničoho nič na moje veľké prekvapenie všetky jazýčky perfektne skĺzli a zapadli každý do svojho zámku.

To bolo na mňa priveľa. Nedokázal som uveriť, čo Boh práve urobil. Vedel som, že to bolo pre mňa určité znamenie. Bol som za to veľmi vďačný. Modlil som sa: „Bože, chcem sa deliť s inými o tvoju lásku a záujem, ktorý máš o nás dokonca aj v tých malých a zdanlivo bezvýznamných veciach nášho života.“

S manželkou sme si založili účet na sporenie. Dostával som len 62 dolárov týždenne. Napriek tomu, že sme splnili všetky záväzky voči Bohu, dokázali sme ešte ušetriť 15-30 dolárov každý mesiac.

Teraz sme už obaja v pokročilej starobe. V živote sme prežili veľa ťažkých chvíľ, aj bolesti. Azda najťažšie obdobie bolo to, keď si náš 18-ročný syn zlomil pri gymnastickej nehode krk a ochrnul. Bolesť sme prežívali aj pri ďalších udalostiach, ale Božie požehnanie to vždy prevýšilo.

Boh nás miluje ako svoje deti. Chcem vám odporučiť, aby ste s ním prežívali čas radosti i smútku. Tak s ním vybudujete vzťah, ktorý nič neotrasie.


Zdieľať: