Dobré ránko

Keď mal Kornelius 14 rokov, šiel na prednášku miestnych kresťanov. „Zažil som tam niečo neuveriteľné. Bolo to presne o mne. Bol som presvedčený, že rečníka proti mne poštvali a zmanipulovali. Po skončení som ho vyhľadal, ale on tvrdil, že ma vôbec nepozná. Navštívil som teda jeho ďalšie vystúpenie a tam som pochopil, že cez neho ku mne osobne prehovára Boh priamo do môjho srdca.“

V ten večer Kornelius pochopil, že Boh mu ukazuje jeho chyby a hovorí mu, že potrebuje odpustenie a zmierenie. „Uvedomil som si, že Boh má pre mňa nádej a budúcnosť. Vzápätí som prežil niečo, čo nikdy predtým – úžasnú úľavu. Modlil som sa a prosil Boha o odpustenie. Duch Svätý prenikol celou mojou bytosťou a naplnil ma svojím pokojom a láskou. Cítil som sa minimálne o 50 kíl ľahší. Predtým som poznal iba boj na obhájenie svojej pravdy, teraz som prvýkrát pocítil, čo je to čisté svedomie.“

Potom ho ten kazateľ sám vyhľadal a povedal mu: „Boh ti odkazuje, že budeš jeho misionárom.“ „Veľmi ma prekvapilo. Začal som úplne nový život. V škole na mňa znovu čakalo niekoľko chlapcov. Jeden ma hneď udrel do tváre a ďalší do žalúdka, ale ja som sa nebránil. Nerozumeli, čo sa deje. Povedal som im, že som sa stal kresťanom. odvtedy ma v škole už nikto nenapadol. Spoznal som nových priateľov, s ktorými sme čítali Bibliu.

Kornelius sa narodil v roku 1975 v Rumunsku v nemeckej rodine. Keď mal päť rokov, rodina sa presťahovala do Nemecka. A vtedy sa začali jeho problémy. Ako prisťahovalec bol v škole často šikanovaný a bitý. „Mával som hrozné sny. Nemohol som sa sústrediť. Rodičia nevedeli, čo sa deje. Nikdy som im to nepovedal. Hanbil som sa. Raz mi však akýsi vnútorný hlas povedal: Osloboď sa od svojej slabosti. A tak som začal posilňovať, aby som sa mohol brániť.“

Keď dospieval, netúžil po moci, ale po pokoji. Doma usilovne cvičil a posilňoval. Jedného dňa, keď naňho opäť zaútočil jeden starší spolužiak, Kornelius mu úder vrátil. „Spolužiaka odviezli do nemocnice. Riaditeľ si zavolal moju mamu. Stál som práve na školskom dvore a keď vychádzala plakala. Odvtedy som sa pobil ešte veľakrát. Nikomu som nezostal nič dlžný. No vytúžený pokoj mi to neprinieslo.“

Istá žena napísala svojmu psychiatrovi, že z dlhodobej depresie ju vyliečila jedna veta z akéhosi časopisu. Bola to veta: Múdry človek vníma každý deň ako začiatok nového života.

Počas dlhej a ťažkej choroby otca sa dvaja starší synovia o neho veľmi nezaujímali. Pri lôžku starca bdel len najmladší. Len on bol pri smrti otca. Tí starší boli zaujatí inými vecami. Keď už bolo po všetkom, najmladší kľačal celú noc pri nehybnom tele otca a plakal.

Niet sa čo čudovať, že nad ránom zadriemal, tak ako bol na kolenách. V takej polohe spal celý deň. V ten deň sa starší bratia podelili o majetok, čo ostal po otcovi. Jeden si vzal dom a polia, druhý statok a maštale.

Keď sa večer mladší brat zobudil, tí starší sa mu posmievali: „Prespal si si podiel, zdedil si len sen.“

Keď sa obyvatelia obce dozvedeli o takej nespravodlivosti, boli veľmi pobúrení. V obci to vrelo, len ten, ktorého sa to najviac týkalo, akoby si z toho nič nerobil.

Na druhý deň ráno, keď sa bratia vybrali na pole, on si ľahol pod najväčší strom a bezstarostne zaspal. Práce bolo mnoho, preto starší bratia večer padli od únavy na posteľ. Nemohli však zaspať. Akási neznáma sila ich ustavične kmásala za plecia a akýsi chrapľavý hlas im stále vravel: „Vstávaj, nespi, ty si predsa nezdedil sen.“

Tak to bolo i v nasledujúce dni. Zakrátko prefíkaní bratia vyzerali ako tiene. Padali z nôh. Po čase sa dovliekli k náčelníkovi obce s prosbou o radu. Ten im prikázal, aby majetok po otcovi podelili spravodlivo: na tri časti.

Keď bol môj synovec Štefan ôsmak, stal sa členom školského družstva cezpoľného behu.

Stáli sme opodiaľ a pozorovali, ako sa pretekári rozcvičujú. Potom sa zhromaždili na štartovnej čiare, zaznel výstrel a chlapci začali svoj vyše päťkilometrový beh cez les. Len čo sa rozbehli, Štefanova matka schytila obrovský megafón a začala kričať hlasnejšie než ktokoľvek iný: „Štefan, do toho!“ Povzbudzovala ho nie raz, ale v desať sekundových intervaloch. Keď chlapci zmizli z dohľadu, utekala na strategické miesto pri zákrute, po ktorej mali pretekári o chvíľu bežať. Hoci chlapcov nebolo vôbec vidno, stále kričala: „Štefan, do toho!“

„To musíš tak hlasno kričať?“ spýtal sa jej môj manžel.

„Áno,“ odvetila a zakričala: „Štefan, do toho!“

Priznám sa, že aj ja som sa cítila trochu trápne, ale ona nie. Keď raz opäť zakričala: „Štefan, do toho!“, istý muž na ňu zavolal: „Pani, on vás určite nepočuje!“

„On ťa naozaj nemôže počuť, keď je kdesi v lese,“ pridala som sa aj ja.

„Neviem, či ma počuje alebo nie, ale ak áno, vieš si predstaviť, ako ho to povzbudí?“ Po celý čas, kým chlapci bežali, takto povzbudzovala svojho syna.

„Keď počujem, ako ma mama povzbudzuje, chcem dobehnúť až do cieľa,“ povedal po pretekoch Štefan.

To je krásny príklad toho, čo môže urobiť dobrá mama pre svoje deti, ktoré sa vydávajú na veľký beh životom.