V relatívne mladom veku som pochopil svoju osobnú zodpovednosť za to, ako hospodárim s prostriedkami. Začal som odovzdávať desiatok na podporu služby cirkvi a dávať finančné dary. Keď som mal 14 rokov, stal som sa finančne nezávislý; sám som si platil všetky školské výdavky. Tak to bolo počas celého štúdia.

Krátko po skončení štúdia som sa oženil. Spolu s manželkou sme dospeli k presvedčeniu, že budeme odovzdávať aj druhý desiatok. Podľa bežnej aritmetiky z toho vyplývalo, že peniaze, ktoré nám zostanú, nám nevystačia pokryť všetky naše výdavky, vrátane hypotéky na dom a pôžičky na auto. Ale obaja sme nadobudli presvedčenie, že to tak máme robiť, preto sme sa do toho vo viere dali. Vždy sme mali dosť peňazí na všetky naše potreby – navyše nám každý mesiac aj niečo zostalo.

Toto požehnanie sme prežívali počas celého nášho života. Keď som potreboval vymeniť auto, Pán Boh nám vždy pomohol kúpiť ojazdené vozidlo v dobrom stave za rozumnú cestu. Nikdy som nemusel robiť nijaké veľké opravy, aj keď som za 44 rokov najazdil tisícky kilometrov.

Keď náš syn uvažoval, že pôjde študovať medicínu na Univerzitu v Loma Linde, rozmýšľal som, ako sa nám to podarí finančne zvládnuť. Zvažoval som túto možnosť z každej strany. Mal som v úmysle znížiť naše dary z dvoch na jedno percento. V porovnaní so školskými výdavkami na Lome Linde by to nebolo ktovie aká pomoc, ale bola to jedna z možností. Ale potom som sa musel zastaviť a pokarhať samého seba: „Prečo uvažuješ urobiť vo svojich daroch nejaké zmeny, keď ťa tak veľmi požehnal? Neveríš jeho zasľúbeniam?“ Zahanbil som sa a okamžite zahnal túto myšlienku. Boh nám finančne požehnal ďaleko viac, než sme si mysleli a náš syn mohol úspešne vyštudovať.

Počas celého tohto obdobia sme v podstate žili z jedného príjmu – môjho platu zamestnanca cirkvi. Naozaj verím, že slová z Mal 3,10 sú pravdivé, pretože to mám na vlastnej koži vyskúšané.


Zdieľať: